utorok, 21. novembra 2017

Recenzia: Grivel Mountain Runner Light 5l






            Pred týždňom (písala som to tak 2 týždne dozadu) mi píše Tyger z tyger.sk, že či by som si chcela vyskúšať na pár dní nový batoh/vestu pre bežcov z dielne Grivel - Mountain Runner Light 5l. Súhlasila som - s tým, že potom dám spätnú väzbu, ako sa mi batoh páčil.
Celé toto týždňové skúšanie by možno stačilo vyjadriť faktom, že ten batoh som si už kúpila aj ja. :-D Ale predsa aj čosi napíšem.


            Prednedávnom u mňa nastala potreba bežeckej vesty na preteky a nejaké jednodňové výbehy. Chcela som si kúpiť Salomon, pretože dámska vesta mi sedela na chrbte ako nič iné. Pokusy ísť do lacnejšej varianty od Kalenji boli v mojom prípade márne, pretože ten batoh bol na mne neobratný a vôbec mi nepasoval. Každopádne, chalani, ktorí chcú rozumnú cenu, by si ho mali vyskúšať - lebo na väčší chrbát by určite sedel lepšie. No ja som hľadala ďalšiu možnosť.
Prvé stretnutie s Grivel Mountain Runner Light dopadlo dobre. Nastavila som si ho na najmenšiu veľkosť, stiahla si popruhy. Pokukala vrecká a za tých prvých 5 minút ma zaujal. Vedela som ale, že to treba skúsiť.






              Každý deň výbeh na Martinské hole po robote ma utvrdzovali o technickosti tohto produktu. Má to vrecká čo potrebujem, na tých miestach, kde ich potrebujem. Celkovo 12 kusov - dve vpredu (pre mňa najdôležitejšie) na fľašky alebo na mobil keď bežím a chcem pri tom počúvať hudbu, ale potrebujem tiež, aby som ho v prípade potreby mohla rýchlo vybrať.
              
              Keď som bola prebehnúť Orliu prť, tak som miesto fľašiek mala v batohu camelback a v ňom 1,5 l Magnézie. Inak sa mi tam zmestili veci na celý deň. Nejaké tyčinky, tričká a ponožky na prezlečenie, primaloftku (pre istotu vždy :-)), bežecké mačky, a potom také normálne veci ako vreckovky, doklady atď.





              Batoh som si zobrala aj na Großglockner, kde som s ním absolvovala len krátku prechádzku. Keby ale idem na Glockner bežať, tak by bol absolútne vyhovujúci obsahovo aj technicky. Ale to už musíte ovládať terén, kadiaľ pôjdete a čo všetko budete potrebovať mať so sebou. A samozrejme počasie. Pri tom počasí, čo sme tam mali, by to bolo perfektné - vybehnúť naľahko, iba s týmto batohom. Ale viedla som tam dvoch kamošov, takže sme šli na ťažšie.






            Batoh krásne drží vlhkosť, takže Vám nenamoknú veci, keď sa veľmi potíte. Samozrejme, z vrchnej strany je sieťka, takže keď popŕcha, treba mať veci ako mobil v sáčku. Konečne ma nebolia bedrá z bedrového pásu alebo že mi tam stále niečo naráža pri rýchlom behu a zároveň mám chrbát v teple, aj keď je vonku nižšia teplota. To mi dosť vyhovuje, že má batoh aj kumulačný efekt.
            Čo sa týka ergonómie, tak batoh mi sedí na chrbte. Najskôr som mala pocit, že mi bude veľký, ale keď som si ho už naplnila, tak perfektne sedel a nehýbal sa. Nie som v ňom ani napchatá, ani mi nelieta kade-tade.






            Použitý materiál je veľmi trvácny na dotyk v porovnaní s inými batohmi, takže životnosť bude podľa môjho pocitu tiež vyššia, než nejaký iný profi výrobok.





            Tri veci mi na batohu vadili. Popruhy, ktoré sa zapínajú na hrudi, sú dosť dlhé a keď som bežala, tak sa húpali a búchali ma do rúk. Potom som to vyriešila tak, že som ich zauzlila hneď za prackou a bolo to bez problémov.
            Druhý bola gumička, ktorá je na vrchu batohu na upevnenie bundy alebo iných externých predmetov. Keď som bežala, tak ma tiež búchala do rúk a tváre. Ale na tom novom, ktorý som už kúpila pre seba, je tá gumička inak upevnená a už nelieta, takže to možno bolo preto, že sa odniekiaľ vyvliekla.






            A ešte tretia vec, nad ktorou by som sa zamyslela, sú bočné vrecká na zips. Keď som bola na Orlej prti a boli úplné napchaté mojimi vecami, tak som si pri behu o ne udierala ruky a šúchala ich. Pri dlhšom preteku alebo pri celodňovom behu by to mohol byť problém. Ale dá sa to ustriehnuť tým, že si ich nenaplníte na full, ako som ich mala vtedy ja, ale dáte si veci aj do tých ostatných vreciek, ktorých je tam dosť.







            Takže celkovo som s batohom dosť spokojná, teraz ho vláčim všade, kde sa dá a dáva behaniu iný, príjemnejší a ľahší rozmer. Cítim sa s ním veľmi dobre a aj čo sa týka estetickej stránky, je veľmi fotogenický - takže s ním vždy vzniknú krásne zábery. :-) 
             Ak sa chcete o batohu informovať viac kuknite si recenziu na: http://tyger.sk/outdoor-recenzia-grivel-mountain-runner-light-5l/
Ja môžem len odporúčať a podľa toho, že okolo mňa ho nezávisle na sebe kúpili asi ďalší traja ľudia myslím, že je vhodný pre veľký okruh ľudí. Ale najdôležitejšie je že nám môže spríjemniť tie krásne chvíle na horách. :-) 




Alebo aj tie keď už mate dosť po celom dni. :-D HORE ZDAR! 



















utorok, 3. októbra 2017

Martinovkou na Gerlach







            V lete som mala možnosť krásneho polezenia cesty menom Martinovka, z Poľského hrebeňa, až na Gerlachovský štít. Ráno vyrážame o pol štvrtej smer Tatranská Polianka.  Ja ešte zaspávam v aute lebo som sa noc predtým veľmi nevyspala. Našťastie sa to nestáva často, lebo spánok beriem ako polovicu tréningu.

            O piatej hodine rannej máme dohodnutý odvoz na Sliezsky dom. Mauric ide liezť s dvoma kamošmi na Gerlach inou cestou, takže ja som si hľadala plán, čo by som mohla ísť ja, aj keď nemám parťáka. Raz sme sa o tom bavili, že by som Martinovku za dobrého počasia a dobrej prípravy mohla zvládnuť aj sama, a tak si vravím,  že prečo nie, keď má byť perfektné počasie po dlhej perióde dažďa. Naštudovala som si kadiaľ sa ide podľa informácií, ktoré sú na internete. Asi pred 3 týždňami to išiel kamarát ako túru k ašpiráciám s klientom, takže som mala najnovšie informácie. Ešte som dala návnadu na dvoch kamarátov, ktorí viem, že chceli aby som ich tam zobrala, ale obaja pracovali a aj keď Katke to bolo teda sakra ľúto, nedalo sa nič robiť. Bola ešte taká možnosť, že pôjdem liezť so Šutrom niečo úplne iné, ale s ním bol problém, že vedel byť v Tatrách až o siedmej ráno, a teda by som ho musela dve hodiny čakať. A  to nechceš. :-D A okrem toho mal všetko svoje lezenie na Zamkovského chate, kde pracuje, a teda by sme museli ísť aj do inej doliny, čož nebol taký veľký problém. Skôr to, že kým by sme toto všetko vyriešili ráno a dostali sa pod nástup do nejakej cesty, mohlo by byť v kľude aj 10 hodín. A to je už dosť neskoro.

            Večer mi mal ešte Šuter dať vedieť, či sa mu teda podarí prísť do Tatier večer, aby sme mali ráno dosť času, ale napísal mi len, že sa mu niečo vyskytlo dôležité a že sa mu nakoniec nedá ísť vôbec. A tak to bolo jasné. Idem sama na Martinovku.


Východ slniečka. 



           Vývoz na Sliezsky dom, to je milá vec celkom, ako príjemné spestrenie proti rannému nástupu do doliny. Občas to poteší, keď si človek môže len tak oddýchnuť a neriešiť dlhý nástup. Takže vysadáme na Sliezskom dome a nasleduje povinná „cik“ pauza. Kamoši ešte čakajú Maurica, ale keďže mňa dnes čaká iná cesta a je lepšie mať časovú rezervu, tak bežím smer Poľský hrebeň. Ide sa mi dobre, taká čerstvá neunavená po chodení lesom. Za 45min som na Poľskom hrebeni. Je 6:10, ako tak pozerám na mobil. Hydratujem sa aby som zvládla celý náročný deň a začínam liezť na Velický štít. Ide to rýchlo a za chvíľku robím jediný 15m zlaňák v celom tomto hrebeni. A potom už len po hrebeni smer Zadný Gerlach. Snažím sa ísť presne po hrebeni, aby som išla skutočne cestu, ktorú chcem a neobchádzala ju zbytočne. Obzerám skaly, kde sú ošúchané neustálym lezením a podľa toho sa orientujem v ceste.




15m zlaňák z Velického štítu.


            Preliezam cez Litvorovú kopu, Litvorový štít a tam dávam prvú pauzu, kedy už potrebujem doplniť cukry. A tak papám datle s kešu orieškami, ktoré sa v poslednej dobe stali mojim pravidelným parťákom pri lezení. Pochutnávam si na sladko- olejnatej kombinácií. Mňaam




Zajo legíny Contours v akcii a tenisky Adidas Trailmaker.


            Pokračujem cez Lučivniansku vežu, Malú Litvorovú vežu, na Gerlachovskú vežičku, tam sa kochám výhľadom na Zadný Gerlach, ku ktorému sa pomaly blížim. Ešte Veľká Litvorová veža a tam si už uvedomujem, že je to celkom dosť hrebeňa, a že už som myslela, že bude aj Zadný Gerlach. Ale keďže si vôbec nekontrolujem čas, tak mám určite skreslené predstavy, pretože idem sama a neviem, akým tempom len proste idem ako ma to púšťa. Hrebeň je niekde úzky a ostrý, a niekde široký ako chodník. Terén sa strieda krásne a ja sa húpem hore, dole ako na húpačke. Aj keď väčšinou hore. :-) Vlastne ani netuším koľko je to vzdialenostne a koľko je to výškových metrov. Poslednú dobu leziem len tak pre radosť, žiadne hrotenie, žiadny brutálny tréning len tak s kľudom. Pripomínam si, prečo to robím a iba si užívam, že môžem. :-) Tak je to aj tak najkrajšie.
Cítim svoj vysoký tep, lebo sa vôbec nezastavujem a proste robím pohyb za pohybom v tejto krásnej ceste. Je to ako tanec s prostredím, s kameňmi, s horou. Úplné súznenie a absolútna harmónia v tejto symfónií krásy a lásky.




Blížim sa k Zadnému Gerlachu.


           Počasie je perfektné, trošku pofukuje a ochladzuje moje rozhorúčené čelo. Blížim sa k Lavinovej veži, preliezam cez ňu a Lavinový štít, až sa konečne nachádzam na Zadnom Gerlachu. Tu si dávam malú pauzu na doplnenie tekutín. A všímam si, že v sedle sú nejakí lezci. Rozmýšľam, že Mauric s kamošmi už bude asi aj na zostupe podľa času, aký je na mobile. Tak sa nejdem zdržovať aby som ich ešte možno dohnala a nemuseli na mňa čakať pri aute. Zbieham do Tetmajerového sedla, a čo to vidím, Mauric s kamošmi akurát začínajú liezť poslednú pasáž Martinovky smerom na Gerlach. Vravím si, no fajne, tak to celkom ide. 
Dobieham ich, zdravíme sa a vymieňame si dojmy a pojmy z ciest. Veľmi sa im páči. A ako také potvrdenie krásneho dňa , nachádzame vpravo od nás v hrebeni najkrajšie srdiečkové okno. J  Aký jednoduchý symbol a vyjadruje tak veľa. Chvíľu leziem za nimi, ale potom ma v určitej chvíli nechávajú predbehnúť, aby som si mohla ísť svojim tempom. Je deväť hodín a ja stojím na vrchole Gerlachovského štítu, celá šťastná a spokojná, akého krásneho lezeckého dňa som súčasťou. Dopĺňam energiu a čakám kým dolezie Mauric s kamošmi. Potom nás čaká už len zostup Batizovskou próbou.




Vrcholovka zo Zadného.



            Na vrchole sa ma ešte guideovia pýtajú, že čo som liezla a bavíme sa o ceste ako takej. Gratulujú mi vraj k výbornému času (2:50) a k tomu, že som sa tam nestratila. Aj keď úprimne, keď leziete čistý hrebeň za dobrého počasia neviem, ako by som sa mohla stratiť. Pýtali sa ma na podrobnosti, že či som sa nebála a boli veľmi milí. Vlastne som vždy na Gerlachu stretla len milých guideov. Asi sa začínajú tí nepríjemní vytrácať z kopcov alebo sú len ľudia uvedomelejší a príjemnejší. Na rozlúčku trošku zavtipkujem, že sa vidíme, keď si budem podávať prihlášku do kurzu horských vodcov. :-) A oni, že super pekné ženy berieme. :-D Aká to úprimná chvíľka. :-D




Konečný vrcholový hrebeň.


            Aby som popísala cestu lezecky pre záujemcu, ktorý by si ju chcel preliezť, tak je to veľmi pekný, miestami dosť exponovaný hrebeň. No pokiaľ ho nechcete ísť načisto, niektoré ťažšie pasáže sa dajú obliezť. Ja som to šla načisto v teniskách Adidas Trailmaker s Continental podrážkou, ktorá mi krásne držala. Ale je to o zvyku. Ja mám rada mäkkú topánku, aby som mala väčšiu variabilitu pri udržiavaní rovnováhy. Takže hodnotím hrebeň ako max. trojkové lezenie s jedným 15m zlaňákom z Velického štítu. Cesta hrebeňom je pekná, čitateľná a dá sa orientovať aj podľa škrabancov na skale od mačiek. Určite je lepšie mať na to dobré počasie, bez možnosti búrok. Alebo nejakej vlhkosti. Chyba môže byť problém. No je to kráááááásne a určite si to každý užije. Treba ešte potom myslieť na to, že je to celkom dlhé a príliš sa nezdržovať ,  hlavne pokiaľ to ide niekto ako dvojka alebo trojka. Ja som išla sama, čo značne urýchli postup. A tiež treba mať jasnú a silnú hlavu, ak by vás začali napadať myšlienky o tom, ako je to ešte ďaleko. :-)




Gerlachovský štít, 2654 mnm a jeho krásny kríž.


             Ďakujem za možnosti a podporu zo všetkých strán Ďakujem aj mojim sponzorom Zajo a Adidas, že ma krásne vybavili a môžem si užívať hory aj vďaka nim. Veľkú úlohu v tomto dobrodružstve zohrali aj legíny Zajo Contours, ktoré sú skvelé, mäkké, prirodzene sa tvarujú a je v nich výborná pohyblivosť. Veľmi som si ich obľúbila. Ďalej určite musím spomenúť Merino  od oboch značiek, ktoré vytvára výborný komfort a samozrejme ďalšie super vychytávky. 








pondelok, 11. septembra 2017

Adidas TERREX Mountain project 2017 - Vytvor si vlastné dobrodružstvo



Adidas TERREX Mountain project 2017 1/3


             Prednedávnom som sa zúčastnila neuveriteľného dobrodružstva v talianskych Dolomitoch -Adidas Terrex Mountain Project 2017. Bol to projekt zameraný na mladých atlétov, ktorí radi trávia svoj čas v horách - nech už je to akýmkoľvek spôsobom. A Adidas nám dal príležitosť byť tam, kde to máme tak radi.
Ja osobne som bola vybratá ako jediná z celej česko-slovenskej oblasti, čo mi zabránilo vytvoriť si podskupinu a uzavrieť sa len v rámci jednej národnosti. To bola veľká výhoda. Spoznala som neskutočných skvelých ľudí, veľké lezecké kapacity, perfektných a pohodových horských vodcov a samozrejme A-team - ako sa označoval tím ľudí, ktorí tento projekt zosnovali a pripravili.


2. Ráno vstávam do krásneho rána. Je sa na čo tešiť.

          O všetko je postarané, všetko je pripravené a ja mierim autíčkom smer Predazzo. To bola naša pridelená štartovná pozícia. Keďže sme sa rozhodli prvý deň behať a chceli sme ísť naľahko, tak sme museli strategicky rozmiestniť dopravné prostriedky - aby sme v nich mohli nechať naše veci a aby sme sa po skončení projektu ďaleko od Predazzo mali ako vrátiť naspäť.
Stretávame sa s naším guidom Tonim v Karrer passe, kde budeme spať po prvom dni behania. Balíme veci a nasadáme Tonimu do auta. Premiestňujeme sa do Predazza - tam sme sa rozhodli, že využijeme na pomoc lanovky. Začali sme dosť neskoro, pretože som po ceste narazila na cyklistické preteky a to ma zdržalo dve hodiny. Neskutočne pomalé vlečenie sa za poslednými pretekármi celých 6km do Passo Pordoi. No počasie je nám naklonené, a tak vysadáme z lanovky a začíname celkom ostrým tempom šliapať na Rifugio Torre Di Pisa. Celkom cítim únavu z celého toho šoférovania a zo slabých raňajok, ktoré som nestihla kvôli meškaniu a následnému náhleniu sa. No po chvíli sa to trošku zlepšuje a užívame si krásne výhľady na celú Latemar group.


3. Eat pasta, run fasta. (Photo credits: Jule Clara)


             To bol cieľ nášho prvého dňa - prebehnúť celý Latemar.  Čo sa nám podarilo za necelé tri hoďky. Veľa sme fotili, lebo sme boli uchvátení nádhernými výhľadmi a užívali sme si technický beh terénom. Moja parťáčka na tomto projekte, Jule Clara, je - akoby povedal náš guide Toni, „addicted to trailrunning“ a má dosť nabehané - tak bolo jasné, že nám ukáže, ako sa to robí.  Do kopca mala jasne prevahu a ja s Tonim sme zostávali vzadu. No ja som vedela, že keď príde môj čas a terén sa trošku urovná alebo pôjde o zbehy, tak ukážem, čo je zase vo mne. A tak aj bolo - hneď ako sa profil začal vyrovnávať, tak som bola vo svojom živle - dych sa ustálil a ja som lietala skalami. Bol to perfektný čas. V nových botách od Adidasu – Trailmaker - som si užívala ich perfektný grip na skale a cupitala som po špičkách z jednej na druhú.
Náš guide Toni, ako sme sa potom dozvedeli, neverí na trailový beh. :-) Čo sa zmenilo po tom, ako zažil s nami, čo to znamená. Slobodu. Radosť z rýchlosti. Užívania si terénu. Proste sme LIETALI. :-) A ako sám povedal, zistil čo všetko to môže znamenať. 



4. Toni a Jule si užívajú krásne terény.

             Dostali sme sa na koniec hrebeňa, kde sme narazili na Bivacco M. Rigatti. Nádherný útulný bivak pre jedenásť ľudí asi na 6 metroch štvorcových. Trošku sardinky. :-) Potom nás už čakal len výbeh na najvyšší bod našej cesty - Latemarspitze vo výške 2800 m.n.m. A následne zbeh dole do Karrer passu, kde sme nechali moje auto pri hoteli, kde sme plánovali prespať. Pre mňa výhodné riešenie, lebo som mala aspoň príležitosť zabaliť si všetko, čo budem potrebovať na nasledujúce tri dni. Večer sme ešte vyrazili na pizzu, stretli sa s jedným z tímov a pokecali pri jedle.


5. Latemar prebehnutý a za nami sa objavuje cieľ ďalšieho dňa, úžasná západná stena Roda de Vael.


        Druhý deň sa budím už o siedmej - aj keď sme dohodnutí, že dáme v kľude raňajky o ôsmej a potom vyrazíme liezť. Ráno ešte malo byť dosť chladno, a tak sme sa rozhodli, že to nejdeme tlačiť nejako príliš skoro. Čakalo nás len 10 dĺžok a s Tonim sme chceli, aby si Jule užila krásne lezenie za slniečka. Na začiatok volíme pomoc lanovky, ktorá nás vyviezla na Rifugio Paolina a skrátila nám tak nástup a urýchlila celú trasu. Jedným z dôvodov bol fakt, že sme vôbec nemuseli riešiť peniaze - Adidas platil všetky výdavky. Bolo to veľmi osviežujúce, keď jediná vaša starosť je fakt si užiť tieto dni, ktoré ste dostali len za to, že radi trávite na horách svoj voľný čas.



6. Krásne vstávanie z výhľadom na Latemar. (Photo credits: Jule Clara)


               Nastupujeme pod náš prvý lezecký cieľ - Dibonova cesta Westwand na kopec Roda de Vael náročnosti V+. Vybrala som ju ja, lebo mám veľmi rada jeho krásne klasické a jasné línie. Po rozhovoroch s Tonim som mu objasnila, že by som rada ťahala, pretože to obľubujem - takže bol pripravený, že mám nejaké ambície niečo si vyliezť. A bolo strašne super, že bol s týmito informáciami úplne v pohode a skutočne chcel, aby sme tento čas strávili tak, ako to má každý najradšej. Prvé dĺžky si samozrejme ako guide ešte odtestoval, ako sme na tom lezecky a najskôr ťahal on. Potom sme sa však vymenili a už som bola vo svojom živle. Jule sa dopredu nehrnula, pretože lezenie je pre ňu až na druhom mieste a tiež nemá s tradičným lezením také skúsenosti. A tak sme boli všetci spokojní. Jule sa potrápila aj na druhom konci v komínoch, ktoré dovtedy nikdy neliezla a ja som si užívala, že si môžem poliezť už celkom pekné, ťažšie dĺžky.


7. Ťahám neuveriteľne krásnu vzdušnú hranu. (Photo credits: Jule Clara)


         Jednou z ťažkostí lezenia v Dolomitoch je fakt, že celé hory sú ako jedno veľké puzzle, a tak treba dať pozor, ktoré skaly môžete chytať - pretože to neustále padá. A tak som si klepkala každý druhý chyt a kontrolovala, aby som nepustila niečo na Toniho a Jule dole do štandu. Vyliezli sme krásne komíny a platne, ktoré som si neskutočne užívala. Všetko na hrane veľkého odštepu v pravej strane západnej steny Roda de Vael. Istenie bolo po vlastnom a bolo skvelé si potrénovať zakladanie v dolomitovom vápenci. Kde-tu som našla hodiny, ktoré sa dali krásne previazať a zvyk z pieskov (kde som poslednú dobu strávila veľa času a za chalanmi som vyberala istenie a pozerala, ako umiestňujú smyčky a repky a ako krásne sa dá použiť prírodné istenie) som tu využila naplno.


8. Top Roda de Vael alebo aj Rotewand. Aj kríže treba poliezť. :-) (Photo credits: Jule Clara)


            Po štyroch hodinách pohodového lezenia sme prišli na hrebeň a odtiaľ pokračovali až na vrchol, kde sme doplňovali sacharidy a užívali si zaslúžený výhľad. Potom nás čakal zostup ferratou z vrcholu do Passo di Vaiolon. Toni si nebol istý, či to už nebude veľa spolu so zostupom na chatu Rifugio Stella Alpina. No iná varianta by nás pozdržala od lezenia ďalší deň. A tak sme vyrazili zostupovkou. Ukázalo sa, že sme dosť rýchli a teda sme nemali žiadne problémy prekonať túto - ešte pomerne veľkú - vzdialenosť. Hlavne preto, že s Jule sme zvyknuté nadol bežať. Užívala som si fakt, že som sa nakoniec dokázala na celé tri dni zbaliť do ultraľahkého batohu Simond cliff 20l - tak som si to pálila dole skvelým kamenným terénom. Verila som teniskám, lebo som ich už odtestovala v Tatrách pri nástupoch a zostupoch z lezenia, kde som si vždy tréningovo pobehla. Hlavne aby som sa s novými teniskami zžila. Toni dole nikdy nebežal - vraj kvôli veku a že to pochopím,keď budem v ňom aj ja. J Ale ako by ste si mohli odoprieť niečo, čo vás tak baví? Takže som si to šinula dolu smerom ku chate Rifugio Stella Alpina.


9. Už celkom odvarený po celom dni za nami už dolina s chatou kam mierime. (Photo credits: Jule Clara)

      Túlame sa krásnymi zákutiami Dolomitov - neuveriteľné pohľady, ktorými sme obdarovávaní. A vo večernom svetle je to všetko ešte romantickejšie. V hlave úplne čisto a spokojne, unavene po dnešnom lezení. Srdce sa mi každú chvíľu zachveje z krásneho miesta, ktoré zazriem a nechápem, ako práve ja môžem mať také šťastie, že som tam. Motýliky v bruchu z nadšenia, ale zároveň z takej tej príjemnej nepokojnosti, že či sa mi to len nesníva. A potom prásk a uvedomím si, že fakt som tu. Whaaaaaat? A som za to vďačná. :-) Táto neuveriteľná radosť sa mi odohráva v hlave a medzitým už prichádzame ku chate.
Už sme aj radi, že si sadneme a najeme sa, lebo sme  všetci hladní. Čo sa týka stravy, tak máme v batohoch zbalené len nejaké tyčinky a smoothie od PowerBar, ja ešte datle a kešu oriešky pre istotu. Toni nemá ani to, vraj jemu stačia raňajky na chate a potom večera na ďalšej. Čo je vlastne úplne v pohode, lebo ja som zjedla za celý deň jednu tyčinku na obed. J Proste, keď valíte, tak nie je ani chuť jesť. Teda s výnimkou toho, keď už ideme vážnejšie veci - tam sa strava nesmie podceňovať, lebo to zbytočne vysiľuje.


10. Akoby ste prepadli zajovou norou a ocitli sa v krajine zázrakov. :-)


Chata nás príjemne prekvapí skvelým jedlom. Trojchodová večera ako sa patrí. Knedličky plnené žihľavou s paradajkovo-orechovou omáčkou a polenta s hríbovou omáčkou plnou krásnych drobnučkých hríbikov, takých zlatých. Teda bolo to potešenie pre chuťové poháriky. Dojedáme dezert - vaječné tiramisu - a zrazu vojde druhý tím. Je to Matthias Wurzer a Patricia s Fabiom. Rakúsko-španielsko-taliansky tím. Sadajú si k druhému stolu a tiež si plnia žalúdky pochvaly hodným jedlom. Rozprávame sa cez celú miestnosť, až nastane moment, kedy si sadáme k sebe a máme takú jemnú párty. Rozprávame, čo sme šli a zdieľame radosť a iné pochutiny. Skončí sa to tak, že ja a Jule sme priviazané jedna o druhú dvomi Rep šnúrami a máme vymyslieť spôsob, ako sa od seba oddeliť bez toho, aby sme lanká na rukách rozviazali. Nastáva kapitola „Poď, prelez túto šnúrku a dávaj pozor, lebo ma uškrtíš.“ Ja som pasívnejšia, robím len to, čo mi káže Jule a skôr sa snažím vizualizovať a premýšľať nad princípom, ako by sa nám mohlo podariť sa vyslobodiť. Po niekoľkých opakovaniach preliezok sa Jule trošku rezignovane zamyslí a ja mám príležitosť len tak sledovať mechanizmus, akým sme zviazané. Každá máme zviazané ruky jedným lankom, ale tie lanká sú prevlečené cez seba. A ja viem, že musíme pracovať rukami. Toni, Matthias, Patricia a Fabio sa na nás mimo to dobre bavia. :-) A zrazu mi niečo napadne a skúsim to a tadá, sme oddelené. :-) Tešíme sa ako detičky a pre potvrdenie si to ešte zopakujeme - aby to nebola náhoda. :-) Nasleduje už len pokojný večer, pozorovanie hviezd, rozhovory a skorý spánok.


11. Trošku hravosti na záver dňa. Najviac sa bavili okolopozerajúci. 











Adidas TERREX Mountain project 2017 2/3



14. Ráno vyjdem pred chatu a toto predomnou... (Photo credits: Jule Clara)


               Tretí deň nastáva a my sa budíme v pohodlí postieľky – mňa, žiaľ, škriabe v krku. Vravím si dokelu, no snáď nebudem chorá. Spala som hneď vedľa otvoreného okna a tak rozmýšľam, či to nebude ten dôvod. Lebo v noci je ešte dosť zima. Tak si hneď na raňajkách pýtam zázvor a robím prevenciu pred tým, aby ma neskolila choroba. Dáme raňajky a začíname stúpať do Rifugio Vajolet Towers. Tam plánujeme nechať veci a ísť naľahko - vyliezť vežu Punta Emma rovno nad chatou. Chcela som liezť jednu 18 dĺžkovú cestu (Via Fantasia na vedľajší Rosengartenspitze), ale kvôli Jule - aby si to užila a nielen sa vytrápila - a kvôli tomu, že sme traja a dosť by to dlho trvalo, volíme 10 dĺžkovú cestu Fedele za V+. Najskôr sme chceli ísť Steger, ale máme dáke divné topo, ktoré je akoby zmes tých dvoch ciest - tak sa potom oddeľujeme doľava, do takého vysokého komína. Toni mi už dôveruje, že fakt viem niečo vyliezť a tak sa dohodneme, že všetky ťažšie časti ťahám ja. Teším sa a aj rešpekt mám. V+ som ešte v Dolomitoch neťahala. Ale mám natrénované celkom a idem do toho s rešpektom a pokorou. Proste - ak to nepôjde, tak nepôjde. J Najskôr nás čakajú tri prvé dĺžky za 3 - tak si nás Toni naviaže na lano a ideme. Potom jedna kratučká dĺžka - 8m traverz za hranu a potom už začína lezenie. Toni štanduje a my doliezame.


15. Toni ťahá prvé 3 dĺžky za III. (Photo credits: Jule Clara)

      Nahadzujem na seba matroš a viažem si druhé lano. Idem ďalšiu dĺžku, ktorá je najťažšia v ceste za V+, A0. Rešpekt, keď pozerám nad seba. Je to kútová platňa, jemnučká, ale sú v nej nejaké skoby. No je to v dobrom materiáli, pevnom. V Dolomitoch je to skôr výnimka. Po pár dňoch v teréne dokážeme pozorovať, čo je pevné a čo nie, no aj tak si klepem každý druhý kameň, ktorý chytám. Hlavne preto, že podo mnou stoja dvaja moji parťáci a nechcem na nich niečo zhodiť. Naliezam do platne po rozšrotovanom kúsku. Snažím sa robiť precítené, pomalé pohyby. V tejto kútovej platni je v kúte jemná špára, a tak sa držím hlavne tej. Stupy hľadám starostlivo a rovnako aj chyty. Postupne sa však vytrácajú - už sú len povinné kroky, ak to chcete preliezť. Mám nadlezené asi tak 3-4m do asi dobrej skoby a čaká ma výlez do ďalšieho voľného materiálu na celkom vysokej nohe. To sú také tie kroky s nádychom. J Nadýchneš zhlboka a ideš do toho. No je to krása, bez väčších problémov púšťa. Toni si všimol, že dávam pozor a kričí na mňa, že či je všetko ako má byť. Ja akurát vtedy preliezam najťažšie miesto a kričím im, že feeest krása, že si to užijú. A tak sa tešia. Ešte traverz doľava a už štandujem. Dolieza ma Jule - na ňu som hlavne myslela, keď som dávala do skaly istenie, aby mala dobrý pocit aj pri tej platni, aj pri traverze, aby sa cítila bezpečne. Dolieza ku mne nadšená, že aké to bolo krásne a že vraj rešpekt, že som to vytiahla. Je spokojná, a tak som aj ja. J Toni bezproblémovo vybehne za nami a tiež si pochvaľuje - akurát, že by takáto cesta mohla byť celá.



16. Jule ma dolieza po najťažšej dĺžke v ceste za V+. Vysmiata. Spokojná.


           Ďalšia dĺžka za 3 - traverz doľava po dosť pochybnom materiáli. Odliezam a doberám ich. Ďalšia dĺžka je za V - tentokrát je to špára doprava popod previs a následný návrat doľava pod obrovský komín. Špára je krásna, dobre sa do nej zakladajú ruky a dá sa chytať aj z hora, lebo je to vlastne taký odštep doprava. Pekné lezenie zase. Potom ma čaká vysoký komín, kde je možné spojiť dve dĺžky - ak máte dosť dlhé lano. Dohodli sme sa, že keď budem pri štande, zakričím na nich koľko mám lana a skúsim to spojiť. Je to veľmi pekné exponované lezenie. Niekedy stojím pravou nohou vpravo a ľavou na ľavej strane komína a pred sebou mám vnútornú stenu ďaleko - takže sa jej ani nedotýkam a pod sebou istenie niekedy aj 7m. Ale je to krásny komín - stále je kam ukladať nohy, takže sa pri troške premýšľania dá krásne hýbať a postupovať hore. Mám prelezených už skoro 60m a štand by už mal byť niekde okolo - ale ja som našla len starú skobu. Doisťujem ju teda friendom a doberám Toniho a Jule. Ty sa z komína vynoria celí spokojní a s úsmevom na tvári.


17. Doliezame na vrchol Punta Emma.

            Už náš čaká len dolezová dĺžka až na vrchol. Toni si berie Jule na lano a mňa necháva kráčať za nimi. Z posledného štandu si mávame s Fabiom, ktorý ťahal poslednú dĺžku ich cesty Steger. Na vrchole nás čaká neuveriteľný pohľad na Vajolet towers a pod nimi na našu cieľovú chatu Rifugio Re Alberto.  Vrcholové foto samozrejme musí byť, a tak sa tam všelijako inštalujeme - aj spolu so skupinou Matthiasa.


18. Spoločné foto z najobľúbenejším teamom. (Photo credits: Jule Clara)


              Z vrcholu Punta Emma sa zlaňuje jedna dĺžka a potom sa dá už pekne zostúpiť až na chodník, ktorý vedie k našej cieľovej chate. Toni chce skočiť hore na chatu na kafé s tým, že potom zídeme na Rif. Vajolet a tam budeme spať. Matthias sa k nám pridáva, ale kafé nakoniec pre chalanov skončí asi tak 4 pivami a pekne smiešnym svetom. A tak zbiehame dole - chlapci majú zmierňovač obtiažnosti v krvnom obehu. Ale zdá sa, že im veľmi odvahy nepridáva a tak Patricia, Ja, Fabio a Jule zbiehame dosť svižným tempom dole ľahkou ferratou - Toniho a Matthiasa nechávame vzadu.
Na chate Rif. Vajolet sa už medzitým stretla pekná partia ostatných tímov. Dávame večeru a potom spolu s Matthiasom, Patriciou a Fabiom ideme pozorovať pred chatu hviezdy a kopce v hmle navôkol. Krásna príprava na spánok. To som ešte netušila, že nám do izby s Jule dali dákeho týpka, čo celú noc bude chrápať a že ja budem mať problém s dýchaním kvôli stupňujúcej sa chorobe.


19. Chceli sme srdiečko ale asi ešte budeme musieť strečing robiť lepší. :-D (Photo credits: Jule Clara)







Adidas TERREX Mountain project 2017 3/3


21. Ráno sa budíme do neuveriteľného dňa.


           Ráno, štvrtý deň, ktorý mal byť posledný v tomto projekte, nám Toni oznámil, že nás bude točiť Video-tím. Ten počas celého projektu točí každý deň inú skupinu a na dnešok si vybral nás. Takže čakáme na nich na chate Vajolet a odtiaľ mierime zase hore ku chate Rif. Re Alberto - čaká nás pol dňa behania a pol dňa lezenia a všetko to budú natáčať. Traja outdooroví týpci so všetkou technikou za nami kráčajú spolu s Tonim a ja s Jule bežíme hore ferratou. Na chate dávame pivko a odkladáme veci, ktoré nebudeme potrebovať. Chalani z video-tímu sú fakt pohoďáci a je s nimi sranda - tak sa smejeme každú chvíľu. Sú to fakt profíci a hovoria nám kam, ako rýchlo a ako máme bežať. Beháme hore-dole od chaty Rif. Re Alberto smerom do sedla Santnerpass, kde sa nachádza aj druhá chata v tomto údolíčku - Rifugio passo Santner. Býva ale zatvorená, nepodarilo sa mi zistiť, kedy ju otvárajú.


22. Doobeda beháme intervalový tréning na kameru. J (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


           Beháme a chalani nás točia z každej strany. Čakáme na svetlo, tak stojíme a potom plnou silou bežíme hore a dole kopcom. Perfektný intervalový tréning. Na tom slnku a v tej výške dosť účinný. Bolo to zábavné, lebo chalani nám hovorili, aké chyby robíme, aké si máme držať rozostupy a Tonimu stále vraveli, že sa má vystrieť. Potom ich napadlo, že by sme mohli vyskúšať trošku technického zbehu v sutine. Je to dosť náročné zbiehanie, a tak sa nás spýtali, či sme schopné niečo také urobiť. Dôležitá vec bola, že sa tam nenachádzalo poriadne suťovisko s dostatočne hrubou vrstvou kamienkov. Preto sme sa občas šmýkali a zakopávali o kamene pod tenkou vrstvou. A zase sme to behali asi tak 10x hore dole. S Tonim. Bez neho. Celkom kvalitne sme si poodierali členky a o závade na teniskách ani nevravím.


23. Technické zbehy v suti. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


         Potom sme vybehli do sedla Santner ku krížu a ešte sme čosi pobehali popod veže Vajolet. Po pol dni behania sme už dostávali dosť veľký hlad a na tom slnku sme už tiež boli dosť vypečení - tak sme sa dohodli, že pôjdeme dať obed na chatu. Chalani z video-tímu mali takú predstavu, že liezť pôjdeme až na západ slnka - aby bolo pekné svetlo. A tak sedíme na chate asi 3 hodiny a ja sa už dosť aktívne začínam nudiť. Síce sa bavíme s ostatnými, ale je tak krásne a pozeráme sa rovno na Delago, Stabeler a Winkler tower - človek by išiel hneď liezť. Ale nevadí, dáme oddych a večer si ešte užijeme.


24. Sedlo Santner. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


            Asi okolo tretej hodiny sa začíname baliť a vyrážame pod vežu Delago, kam ideme liezť jednu z najznámejších lezeckých klasík od Piaza - Delagokante za IV+. Nie ťažká cesta, ale úplne krásna, želám ju vyliezť každému lezcovi. Je to môj sen už asi rok a pol a dohadovala som sa aj s Tonim, či mu nebude vadiť, že to budem ťahať ja - lebo po tom túžim už hrozne dlho. Toni bol fakt zlatý, lebo mi to prenechal a ja som si mohla splniť sen. J
Prichádzame pod nástup, chystáme laná a ja si na seba nahadzujem matroš. Vyliezam prvú dĺžku za III. A prichádzam na prvý štand, kde ma čakajú chalani z video-tímu a už ma točia. No okrem nich tam je aj mladý lezecký pár a čuduj sa svete, majú so sebou psa. Kukáme ako vyjavení, že čo to tam s ním robia. Ja osobne by som s tým problém nemala, keby ho mali v batohu. No oni ho mali zaveseného na lane na hrudných psích popruhoch. A frajer ťahal psa hore k sebe, odieral ho po skale a najväčší bonbónik bol, keď si pes zachytil hlavu pod previsom, a tak ho frajer nemohol ťahať. Babena ho musela najskôr doliezť, aby ho uvoľnila. Najhoršie bolo objektívne riziko, ktoré vytvárali tým, že pes - ako ho odierali po skale - uvoľňoval kamene, ktoré padali na nás.


25. Leziem úvodnú dĺžku cesty Delagokante IV. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


        V tej chvíli sme mysleli, že sme doliezli a smiali sme sa na štande, aké špičkové umenie tam predvádzajú. :-D Babena z toho bola dosť otrávená, a tak na nás vyskočila, že ak chceme, že jej to máme povedať priamo - čo sa už stalo, keď sme prišli na štand, takže hneď vedela, čo si o tom myslíme. Začali sme rozmýšľať o náhradnej verzii, ale nechcelo sa nám to meniť - lebo proste Delagokante je tak nádherná klasika, že sme o ňu nechceli prísť. No nakoniec sme zliezli pod Vežičku Piaz Tower a začali obzerať linku. Medzitým sa mladému páru podarilo nasúkať psa do batohu a dostali sa už na druhý štand. A tak sme sa rozhodli, že keď sa nebudeme ponáhľať, tak budeme môcť vyliezť za nimi bez nejakého rapídneho zdržovania. Takže valíme tam, kde sme skončili. Na prvý štand.
Tam už chalani s kamerami vyliezajú do druhej dĺžky. Čakám, kým si vylezú tak, aby ma videli a mohli točiť, keď budem liezť. A moja starosť je len si užiť lezenie. A tak si užívam. Prvé dve dĺžky sme sa dohodli s Tonim, že spojíme dokopy - aby sme boli rýchlejší. Bez nástupovej sú to 4x25m dĺžky. Takže sa dajú spojiť dokopy, pokiaľ máte dosť materiálu na istenie a dosť dlhé lano. S Tonim sme sa dohodli, že ideme na bezpečnosť a že mám zakladať všetko, čo uvidím. A tak leziem a chalani mi vravia, že sa mám občas pozrieť hore na nich. Prvá dĺžka je za IV., takže krásne lezenie a ja tam do skaly zakladám smyčky. Je to tam krásne odistiteľné. Dosť veľa skôb a dajú sa tam previazať aj nejaké hodiny. Chalani boli prekvapení, že som tam začala hodiny preväzovať a vravia mi, že mám oči otvorené. A pýtajú sa, že či mám už nalezené veľa.



26. Krásna expozícia z neuveriteľnými výhľadmi. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)

        Druhá dĺžka je najťažšia - za IV+ - a je to extrémne exponované. Dostávam sa na úplnú hranu hrebeňa a podo mnou len vzduch. Neuveriteľný zážitok. Chyty sú už celkom vyšmýkané, a tak dávam pozor, lebo už mi dochádzajú expresky a smyčky - ešte si musím nechať nejaké na výlez do štandu. Predsa len je to 50 m a dohodli sme sa, že budem zakladať všetko. Chalani ma točia, ale ja si ich ani nevšímam. Srdiečko mi bije od radosti a každý pohyb premýšľam a preciťujem do najmenších detailov. Je to krásny a aj adrenalínový zážitok a veľmi fotogenický.


27. Všetky fotky vznikli v ateliéri, skaly sme sa ani nedotkli. Za nami je len nechutne krásna tapeta. :-D (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


Jule a Toni ma doliezajú na tretí štand a dohadujeme sa, ako to spravíme. Nasledujúca dĺžka je kratšia, takže ju vyleziem a doberiem ich zase k sebe. Lebo v rámci videa, ktoré chalani točia, by bolo fajn, aby na vrchol išiel prvý guide - ako, že nás tam vedie. Takže sa meníme a poslednú dĺžku ťahá Toni - až na vrchol. Odtiaľ nám hlási, že chalani by nás ešte radi natočili dronom ako doliezame až na top. Ale na to si najskôr oni musia zlaniť, takže si hľadáme dobré miesto na polhodinové čakanie. A tak sedíme v ceste a čakáme. Okolo nás lieta výhliadkový vrtuľník a my si užívame slniečko a výhľad. No počasie v diaľke sa začína kaziť a blíži sa búrka. Z búrok mám veľký rešpekt, odkedy som skoro zahynula počas toho, ako sme liezli na Gerlach a chytila nás tam asi hodinu a pol dlhá búrka. Napriek tomu, že sme stihli zlaniť a dobehnúť do bivaku, nás tam potom čakali ťažké chvíle a skoro sme tam zamrzli. No a tak pozorujem, či sa to stihne dostať až k nám alebo je to len lokálne niekde v diaľke. Nie sme si istí, a tak hneď, ako nás chalani dotočia, udávame v zlaňovaní rýchle tempo. Štyri zlaňáky a sme dole. Tonimu sa ešte podarí zhodiť si lezečku dole pod prístup, a tak sa ju ide pokúsiť nájsť. Ja zatiaľ balím materiál a laná a utekáme na chatu. Tam nás už všetci čakajú a kukajú na nás, ako sa vraciame z lezenia. Asi tak 10 metrov pred chatou nás video-tím stopne, že máme počkať na Toniho, ktorý ide ďalej za nami. A tak tam stojíme, smejeme sa, že či už môžeme ísť do chaty, že sme už aj celkom hladné. :-D Chalani zapínajú kameru, Toni nás dobehne, a tak dávame hero príchod behom na chatu posledných 10 metrov. Je to dosť srandovné.


28. Náš Pretty Climbers team. Top zostava. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


          Čo nás čaká ďalej, je super párty, dobré jedlo, skvelí ľudia a čarovný západ slnka. A hromada zdieľaných zážitkov z posledných štyroch dní. Počasie je skvelé, svieti mesiačik, a tak keď tak sedíme s Matthiasom pred chatou, napadne nám, že aké by to bolo super ísť vyliezť Delagokante len o čelovkách. Obaja súhlasíme a Matthias sa zdvihne a ide dnu pre veci - zrazu sa zasekne a rozmýšľa. O tom, že by to asi nebol vhodný príklad pre Adidas skupinu – vytratiť sa liezť takto v noci. Bavíme sa o tom a veľmi chceme ísť, ale zároveň nechceme trhať partiu a zdrhnúť im. A tak sa teraz rozhodujeme rozumom a kašleme na to. A užívame si hviezdičky a krásne skaly, v ktorých hľadáme tváre ukryté v nich. Párty pokračuje až do štvrtej rána. A potom už je čas ísť spať.  


29. Little party never killed nobody.

           Ráno sa budím už o siedmej a ani nechápem, aká čerstvá som - po tak málo hodinách spánku. Dávame hromadné raňajky a balíme. Každého z nás čaká ešte dlhá cesta domov, a tak už okolo deviatej vyrážame dole. Jule vyrazila už pred hodinou, lebo sa ponáhľala do Innsbrucku na nejaké behy. Ja mám naplánované dva dni rest v Bibione, kde sú moji rodičia a sestra s manželom a dcérou na dovolenke. Rada by som ich išla navštíviť a videla hlavne sestrinu dcéru Eli. A tak som strávila dva dni na pláži a užívala si more.
Bola to neuveriteľná príležitosť, ktorej som sa mohla zúčastniť a som za ňu veľmi vďačná. Je to niečo čarovné - také niečo zažiť. Že človek nemusí riešiť peniaze, že je o všetko postarané. Jediné, čo musí riešiť - čo bude liezť ďalší deň. J No nič z toho by sa nestalo nebyť sponzorov, ktorých som mala v Adidase a Zajo. Ich oblečenie bolo veľkou pomôckou, na ktorú sa dalo spoľahnúť a vďaka ktorej som si mohla tento čas užiť. Od Adidasu by som najviac vyzdvihla ich topánky Trailmaker, ktoré som dostala, ich kraťasy Endless Mountain, krátke Merino tričko Agravic Tee a mikina Skyclimb. Od Zajo som najviac využila geniálne legíny Contours, v ktorých som mala perfektnú voľnosť pohybu a sú fakt príjemné na dotyk, ďalej to bola ich primaloftka Alta a Merino kúsky - legíny, dlhé tričko, čiapka, spodné prádlo a aj ich uteráčik.


30. Zajo Merino ma drží v teple. Spokojnosť


        Takže veľmi pekne ďakujem - vážim si každú chvíľu, ktorú som mohla vďaka Vám zažiť. A verím, že to nebola posledná. Lúčim sa s Vami ja aj celý Adidas Terrex Mountain Project.


31. Spoločná foto na ktorej sme všetci. Len nás nevidno lebo stojíme dole pod nástupom a máme dozlaňovanú Delago Tower. J (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)



POUŽITÁ VÝBAVA:


ADIDAS TERREX: tenisky Trailmaker, bunda Agravic Climaproof 3, Agravic Alpha, mikina Skyclimb, primaloftová vesta Skyclimb 3, krátke nohavice Endless Mountain, dlhé nohavice Multi Pant, Merino tričko Agravic Tee, tričko Climb The City Tee, okuliare Tycane Pro Outdoor






ZAJO: Legíny Contour Pants, Elsa Merino Pants, merino čiapka, spodné prádlo merino aj Contour, uterák a tričko Elsa Merino. Plus batoh Eiger 35, Primaloftka Alta a ponožky Active Socks ktoré už sú súčasťou mojej výbavy dlhšie.


Doplnková výbava: lezecké vybavenie od Petzl, gély, tyčinky a smoothie od PowerBar a obedový box Terrex atď.