piatok 16. februára 2018

Hochschwab Sudwand a priľahlé údolia



Uchvatná stena Hochschwab Sudwand







            Cez víkend sme boli liezť na Kalamárke s Alou a Maťom a bola z toho super akcia.  Spomínali, že by radi išli niekam do Álp alebo Dolomitov. Víkend sa podaril a my sme sa rozišli každý do pracovného týždňa.
            A zrazu zvoní telefón, volá mi Maťo. Čau s Alou sme rozmýšľali ísť na Hochschwab a napadlo náš, či by si sa k nám chcela pridať. Zišiel by sa nám niekto, kto vie liezť po vlastnom a má skúsenosti v horách. Liezli by sme traja a ako bonus nám za cestu nemusíš nič dať. Ja sa zarazím, lebo to som nečakala. Ako čerstvo vyštudovaná Magistra umenia som si ešte prácu nenašla, mám dosť voľného času, ale aj málo finančných prostriedkov. Dobre vedeli ,čo na mňa použiť. Vravím Maťovi, že ešte neviem, že si to musím premyslieť.
            Vo štvrtok sme ešte stále nevedeli ako to bude, počasie v Alpách sa ukazovalo ako neisté. Je piatok večer 19:00. Ja mám za sebou krásny a náročný deň. Volá mi Maťo, že teda odchod zajtra je ráno o 9:00 a že či idem. Dohadujeme sa v rýchlosti, či máme matroš. Chýbajú nám friendy a laná. Maťo s Alou nemajú. No mňa čakajú úplne nové zimné polovičko-dvojičky u Šimona v Květné a Paľo mi požičia friendy. Všetko je teda vybavené, robím rýchle baliace úkony a idem spať.





Úderná partia




             Perfektne načasovaní sa stretávame pred bytom a veci prehadzujem do ich auta. Ideme traja, ja mám dosť komfortík vzadu na troch sedačkách a trošku pospávam. Pustím si hudbu, som spokojná. 
             Medzi zastávka u Šimona, kecáme o lezení a o všeličom. Zrazu ma Maťo upozorňuje, že už máme po návštevnom limite. A to som ešte ani laná nevidela. :-D Sú krásne. Ďakujem Šimonovi za ochotu, s ktorou to celé pre mňa vybavil.
             Dnes je už týždeň od tohto výletu a jedno z mojich lán sa váľa niekde na dne rieky v údolí Val Veny na talianskej strane Mont Blancu. Píše sa to ťažšie, keď viem, že som ho použila len raz, než mi celý batoh strhla rieka so všetkými vecami, keď sme smerovali do bivaku Eccles a liezť na Blanc. Je zvláštne, že píšem o tom, ako nám dobre bolo na Hochschwabe, keď som pred 3 dňami prišla o podstatnú väčšinu svojho horolezeckého vybavenia, že ani prilbu nemám. :-D Ale to bude iný príbeh. Naspäť k tomu nášmu. Veď je nevyhnutné, že to bude super akcia, takže čoho sa báť. Pre mňa osobne nasleduje dlhý spánok, skoro až do cieľa našej cesty.




Prvá cesta našeho výletu Die Daltons za 5-




             Zas až tak dlhý nebol, lebo z Martina je to 5 hodín autom. :-D Je sobota poobede a dohodli sme sa, že sa pôjdeme prejsť niekam do doliny, poprípade vylezieme jednu ľahučkú platňu, čo tam je, cestou Die Daltons- Rauchtalplatte za 5-. Asi 4 dĺžky, z toho 2 lezecké a 2 len taká „choďárna“. Platňa krásna, miestami až príliš položená, ale aspoň sa trošku zohráme v pohodovom teréne, aby sme boli pripravení na väčšie podniky. 




Varíme, hľadáme hríbiky a miesto na bivak



              Spíme v lesíku, v mojom expedičnom stane, ktorý som nepoužila tak rok a pol. :-D Na večeru sme si uvarili cestoviny s omáčkou a pestom a ja som našla v lese niekoľko rýdzikov,  tak som ich tam hodila tiež.




Správny štart do nového dňa :-D




              Druhý deň sa nesie v znamení sychravého počasia. My sa chceme presunúť vyššie do doliny na chatu Voisthalerhütte . Spíme až do pol 9 lebo sme unavení z cesty a vieme, že sa nebude dať od rána liezť, tak sa nenáhlime. Dáme kašu na ráno a presúvame sa do opačnej doliny, ktorá mieri pod veľkú stenu Hochschwab Sudwand. To je hlavný cieľ našej cesty, preliezť nejaké cesty v tom krásnom masíve platní morského vápna. 
              Prichádzame na parkovisko, odkiaľ sa už dá ísť len pešo a balíme si veci. Ja opäť zbalená na 3 dni v malom batohu Simond cliff 20l, si spokojne kráčam hore. Skúsenosť mi vraví, že kým vyslovene netreba, tak čím menší batoh máš tým lepšie sa zbalíš a menej hlúposti zoberieš.
              Čaká nás nástup na chatu, podľa informácií na tabuli je to 4 hodiny. Vravím si, že hlavne nejsť nejak extra rýchlo, aby sme sa dnes neunavili a boli dobrí na ďalšie dni. No ako som si myslela, nekonečný nástup bolo len veľké preháňanie a za 2 a pol hodiny sme na chate. Nemali sme rezervované miesta, takže sme sa hneď išli spýtať, či ešte nejaké budú. Láger za 8e na noc, no aká krása. A mali sme ho dokonca sami pre seba. Ala by sa vraj nevyspala, keď by sme boli s niekým v izbe, tak našla krásnu podkrovnú kuticu, kde prespávajú len neskorí noční návštevníci v prípade núdze. No my sme boli absolútne spokojní.





Po ceste na chatu stretávame dvoch poľovníkov s úlovkom




               Dali sme si ešte poradiť, že akú cestu by sme mohli liezť, za mokra a dostali sme tip na Weibelkante cesta za 5-, kde sme sa mohli zohrať a zliezť dokopy. Prvá dĺžka z variantov za 5-. Bez tejto varianty mala cesta obtiažnosť 4+. Ťahám prvú dĺžku, je vlhko až mokro a dosť fučí všade naokolo. Týpek na chate vravel, že bolt je až za kľúčovým miestom, a je to vraj také nepríjemné lebo to je do previsu. Neviem do akého materiálu idem a myslím, že to bude lámavé. Veru aj je, takže dávam pozor, aby som nepustila niečo dole do štandu na Alu a Maťa.





Spokojnosť sama 




                Dohadujeme sa, že v rámci rýchlosti pokračujem v ťahaní, lebo Ale je celkom zima. Takže ťahám ďalšie 4 či 3 dĺžky. Až sa dostávam na veľkú trávnatú časť, ktorou sa prelieza pod posledný vertikálny výšvih. A tam ich doberám. Vedľa za hranou, som pri doliezaní videla obrovské skalné okno, ktoré si chcem pozrieť, tak vravím Ale, nech Maťa odistí v poslednej dĺžke, že ja sa tam idem pozrieť. Narazím po ceste na obrovský spust, ktorý pravdepodobne vedie do nejakej jaskyne. 





Padajúca voda zo skál vytvorila krásnu jaskynku




               Nachádzame sa v krasovom pohorí, ako píše Schubert vo svojej knihe Bezpečnosť a riziko na skale a ľade, tak v takýchto oblastiach ročne mizne nejaké percento ľudí, ktorí sa vybrali na prechádzku a zrazu spadli do nejakého zarasteného krasového spustu alebo jaskyne. Preto o tom informujem celú skupinu, aby si dávali pozor. Hlavne mimo chodníka.





Vrchol cesty Weibelkante s takýmto nádherným krížom




               Maťo dolieza pod vrchol a doberá nás. Prídeme hore a tam krásny kríž zo starých skôb a kruhov priváraných do tvaru kríža. Sú tu dva zlaňáky a vrcholová knižka. Výhľad skoro nevidno lebo hory sú v hmle  a mrholí. Iba dole v údolí vidno, že svieti slniečko, čo mojich parťákov znechucuje. Mne takéto počasie vyhovuje v takej malej stene, lebo sa vyhnem dehydratácií a opuchnutým nohám z tepla.
               Vedľa nás v druhej stene dvaja Maďari začínajú zlaňovať. A my tiež. Jeden zlaňák do sedielka a odtiaľ už bez problémov po svojich. Celá cesta nám trvala asi 2 a pol hoďky. Takže krásny rýchly výbeh len takto na večer, aby sme boli spokojní, že sme nezaháľali. 
              Na chate si dávame večeru, úplne úžasné Semmelknödel s kyslou kapustou. Mňááám. Teda si líhame spať spokojní a najedení.




Ready do steny a plný dobrej nálady a energie :-)




              Ráno budík 6:40. No raňajky boli proti nám a začínali až o 7mej, takže sme sa dohodli, že Ala a Maťo sa naraňajkujú a potom vyrazíme. Ja do seba pchám ovsenú kašu, no ide mi to ťažko. No musím, aby som mala energiu na celý deň. Nástup, 1 hodina ku začiatku našej cesty Lufthammer za VI-. Vraj nádherné platne a ríny, ktoré vytvorila voda, kde lezieš len na trenie a dobré slovo.





Poliaci vedľa nás a my po prvej dĺžke




              Mierime do sedla, z ktorého sa prichádza k stene a stretávame dvoch Poliakov. Oni idú liezť vedľa nás cestu, takže sa s nimi budeme stretávať, ak nám neutečú. Predsa len sme v trojke. Začínam ja prvou dĺžkou za 5+. Ďalšia dĺžka Maťo, a to hneď krásna platňa za 6- z variantov za 6+. Ťahá variantov za 6- a dosť si to užíva, v niektorých krokoch nám aj kričí dole do štandu, že celkom morál. Prvé dve dĺžky sú nádhernou hladkou platňou. No na rozdiel od niektorých Paklenických ciest, tu to drží fest. Úplne človek nechápe ako to drží, aj keď na ničom nestojí. No krááása. Užívame si a striedame sa s Maťom v ťahaní. Nasleduje prelez do traverzu cez ľahší terén a potom další traverz doprava.





Maťo v druhej dĺžke za 6-




              Ďalšia dĺžka, asi najťažšia podľa mňa. Ťahám. Je to kolmý výlez v kúte, kde nie je  nič moc čo chytiť  a Maťo s Alou sú zaparkovaní rovno podo mnou. Mala som si to trošku lepšie nakukať,  lebo vyliezam do toho a potom pozerám, že kam mám zamieriť. Predo mnou bol mokrý kút a v ňom žiadna špára, ani žiadne chyty. A potom pozerám, vpravo je odštep, možno aj madlo, ale výlez nad expresku trošku a padanie na Maťa.  Vtedy sa mi akurát noha šmykla a padla som do presky. Tak keď už sedím obzerám si nohy a plánujem kroky. Chytám lištu na ľavú ruku, nohami stojím na takých malých plôškach, pravou idem do chytu, čo sa ukáže ako madlo-bočák celkom, pravú nohu dvíham vysoko k ruke, špičku zašpárujem v tom bočáku a dvíham. Celkom pekné kroky. Potom už len jemný, ale dobrý výlez, ale nenašla som štand tak sme na vlastnom.  





Za kľúčovým miestom




                Nasleduje traverz ľahší a ďalšia dĺžka čistej platne. Keď ju zbadal Maťo, tak jasné, že chce ísť ťahať. A ja, že ok, mňa aj tak ešte čaká nad tým posledná rýnová dĺžka za 5+, takže ešte zaleziem trošku.  Veľmi si to užíval, keď to liezol. A potom aj následne my. Ale predsa bez toho batohu je to také slobodné a čarovné a človek v tých horách zistí, že je to mnohokrát výhodou ťahať.





Takéto skvosty lezieme




                Prichádzam pod poslednú dĺžku za 5+ a krásna hladká platňa s jednou rýnou, do ktorej sa dá krásne odstupovať. Do nej je ešte krátky výlez cez bruško a potom už sa valí pravá, ľavá, pravá, ľavá a rukami sa berie rýna na gynekológa, ako sa vraví. :-) Lezie sa krásne, až na to, že sa mi občas zasekne noha, lebo až tak dobre drží,  že nejde ani hore, ani dole.  Po chvíli boja s tutovo založenou nohou však zase postupujem do posledného štandu. Balíme laná a sólujeme na vrchol Kleiner Hochschwabu. Celý deň pečie slnko, a tak sa ešte zastavíme na krásnej novej chate Schiestlhaus, kde doplníme tekutiny a sacharidy. Potom nás už len čaká zostup dole, a keďže je tak pekne, tak ja si varím jedlo vonku a Maťo s Alou si čosi objednávajú. Sedíme vonku až do tmy.  Čaká nás skvelý pokec a skorý spánok.




Západy slniečka luxusné




               Utorok sa budíme prirodzene už 6:45 takže krásne. A krásna je aj koordinácia, s akou sa pripravujeme.  Už o 7:00 sme na raňajkách. Ja jem ovsenú kašu a Maťo s Alou si dávajú chatársky domáci koláč. Vyrážame 7:30, čaká nás znova ten istý nástup pod stenu. Dnes sa rozhodujeme liezť cestu Rambos Dornröschen, ktorá vedie priamo na hlavný vrchol Hochschwabu.

               Nástup je zo sedla trošku rozsypaným terénom, tak treba dávať pozor. Prichádzame pod prvú dĺžku a ja nachádzam previazané hodiny s puklicou od kolesa auta. Chatár na chate nám hovoril, že prvá časť cesty je celoročne mokrá, ale keď sme prišli pod ňu, tak som si predstavovala, že to bude trošku lepšie. Maťo mi hneď povedal, že on toto ťahať nejde, že sa na to necíti, a že keby tam hore nebol štand, tak nevie čo by robil, lebo táto cesta bola v topo označená ako "Alpin" takže s málo istením v skale. Takže to zostalo na mňa. Viažem si lano a idem do toho. 






Kľúčová dĺžka je hneď prvá, za mokrých 6-




                Začiatok jemnou platňou bez možnosti istenia. V topo bolo napísané, že prvý nýt je „ponevač“ vysoko. Platňa je suchá, ale to čo ma čaká po zapnutí prvého hrdzavého nýtu, by sa dalo popísať ako boj v špáro-kúte, ktorým nielenže neustále tečie potok vody, ale ďalšia voda kvapká zhora na vás a celá polovica vášho tela je mokrá, lebo sa pohybujete len jednou stranou tela v špáre. A všetky stupy sú mokré a pcháte ruky do tej mokrej prstovej špáry, hľadáte čo najlepšie chyty, lebo malé lišty by ste neudržali, keď nimi neustále preteká čerstvá voda. Odlezy asi 4 až 5 metrov, ale je to vlastne veľmi pekne odistené, pretože vždy vo chvíli keď som si povedala, už musím niečo založiť a cvaknúť inak zhyniem, tak som sa obzrela a bol tam nejaký starý nýt. Dĺžka za 6- v týchto podmienkach dávala úplne iný rozmer. Bola to najťažšia dĺžka, čo som v živote v horách ťahala. Každý ďalší meter bol boj o zachovanie života. Aspoň vtedy som to tak cítila. Keď som uvidela štand, tak som mala pocit ako keď tesne uniknete nevyhnutnej smrti. :-D Maťo mi po dolezení tejto dĺžky povedal, že to by nikdy nevytiahol, a to je lepší lezec ako ja, a ja mu vravím, že keď už v tom človek stojí tak proste musíš. Nechceš padať do neistého nýtu, ktorý je aj tak asi 4m pod tebou.

            Ale ten najzaujímavejší zážitok z tej dĺžky bol, že keď som sa blížila k tretiemu nýtu, tak som chytila rozlámanú prstovú špáru, zalomila obe ruky a ako sa tak dvíham a hľadám ďalší mokrý stup, po rukách mi steká voda, tak sa tesne pod mojimi rukami odtrhli 3 kamene veľké asi ako futbalové lopty. Padali dole do štandu, kde bol Maťo a Ala. Túto časť si neuvedomujem veľmi presne, pretože  som v tej chvíli stuhla a vnímala, že sa o mňa obtreli nejaké uvoľnené kamene, nohy sa mi šmykli a kmene padali dole. Jediné, čo som si vtedy povedala, že uf moje chyty držia a nohám som našla nové stupy. Vôbec neviem, či som mala vtedy cvaknuté, alebo by som sa preletela 10 metrov. Maťo s Alou mi len povedali, že priamo do štandu leteli 3 futbalové lopty,  ktoré sa nakoniec odrazili, jeden letel napravo a dva naľavo. 
             Nezáleží na tom či je zážitok dobrý alebo zlý, dôležité je že je silný! :-)





Povzbudzujúci pohľad na krásne kopce




             Spokojní, lebo táto dĺžka nám dala zabrať, pokračujeme. Ďalšia dĺžka 5+, ale taká mokrá a zelená, že Maťo dostal dosť zabrať, keď to ťahal. Hlavne preto, že nie je zvyknutý na to liezť, keď je občas mokro. Takže morál kvôli isteniu. Ala to za ním pekne vybehla. Mňa čakalo vyliezť to mokré, hnusné, machové s prídavkom veľkého závažia na chrbte. Trošku som nadávala na to, že sa Maťo s Alou dohodli na tom, že berieme jeden batoh a ten najväčší ktorý bol, jak tam visím a kukám, že som naviazaná len na jedno lano, a že ak si do toho sadnem, tak sa zveziem po krásnej hranke previsu, cez ktorý leziem. 




Ďalšia dĺžka, ja som niekde hore ťahám za sebou nákladiak a tak mi Ala vypína prvé istenie




             Ďalšia dĺžka 6- po hladkej platni do traverzu bez stupov a chytov je tiež pobiedne. Ale krásne kroky a aj legendárne „Wasserrillen“ na konci. No na začiatku dĺžky som si dala jedno postupové istenie ktoré išlo cez hranu a tak v konečnom dôsledku v mieste, kde som sa nachádzala, asi 3 metre od štandu, som už za sebou ťahala kamión. Dali sme medzipauzu a  Ala mi išla to pridané istenie vypnúť, lebo to bolo blízko štandu. Takže ju doberám ona ruší istenie a potom ju znova púšťam do štandu. 

             Ďalšiu dĺžka za IV cez peknučkú platňu ťahá Maťo a užívame si každý krok. Nasledujúcu dĺžku ťahám ja a prvýkrát v živote zažívam regulérne zliezanie v traverze po úplne hladkej platni. V tej chvíli som rozmýšľala ako sa v tej časti má postupovať. Stojím na mini-pidi lište, na ruky nemám nič a musím sa do nej pomaly prevážiť a nohu posunúť hrozne nízko na taký odštep. Odlez do traverzu asi tak 5 metrov, žiadna možnosť ďalšieho zaistenia. Paráda.  Zaujmavé kroky a celkom morál, no a nemôžem povedať, že by som sa nebála, že mi to strelí. Podarilo sa, a čaká ma výlez takým pekným zárezom, kde sa dalo aj čosi založiť do hodín a špár. Pred štandom dva trávové chyty. Zaboriť prsty a nepreťažiť chyt. 




Ala sa blíži k trávovým chytom




                Ďalšia dĺžka, posledná ťažká. Tak vravím Maťovi, že ak chce, nech ide túto potiahnuť on nech si vyskúša aj niečo ťažšie. Maťo sa toho zhostil výborne, prelieza cez previs a už na neho nevidíme, počujeme iba zvláštne povzdychy. To bolo vtedy keď zistil, že už má odlez 8 metrov a ďalšie 4 metre ho čakajú, bol z toho jemne zneistený, ale je to krásne odstúpateľná rýna. Mne sa tam dokonca zasekla tak noha, že asi 2 minúty som ju odtiaľ páčila. No tá dĺžka je fakt krásny zážitok. Úplne hladká platňa a v nej jediná cesta ako ňou preliezť, a tak prichádza na radu technika. 




Sníček




                Nasledujúca krásna dĺžka za 5- len pre mňa a pred ňou krátky presun 1-2 terénom. Platňa s jednou výraznou vodnou rýnou, výhĺbenú dažďom a okolo úplne hladko, ale noha tam krásne špičkou sedí a keď sa zapriečim, tak mám v podstate tutový „no-hand“. Ešte dve dĺžky za 4- a 4. Medzi nimi nájdeme vrcholovú knižku. 




HO Tatran Sučany bejbééé




                 Posledné dve dĺžky si už ani dobre neuvedomujem lebo ma bolia napuchnuté nohy a je to stále dosť po nohách ale zato pekné lezeníčko. Sme celkom vypľutí z toho, ako na nás celý deň pálilo slnko, sme radi, že sme hore. Dolez na vrchol sólujeme, a tam dávame občerstvovačku. 




340 výškových nestačilo zdá sa :-)




                 Polievka na Schiestlhaus nám pomáha vyrovnať stratu solí za celý deň. Potom nás čaká návrat, krásny večer na chate Voisthalerhütte a dobrý spánok. A ďalší deň už len úžasná praženica na obed a návrat domov. Bol to krásny zážitok, a zase sme posunuli svoje lezecké schopnosti. Som vďačná za to, že Maťo s Alou do mňa vložili toľko dôvery a zavolali ma na tento ich výlet.  Tiež som vďačná mojim sponzorom Zajo a Adidas a podporovateľom, že aj vďaka nim mám takéto možnosti.





Snívame




Niekoľko viet a spomienok od Ali: 

               Ja som notorický druholezec, potiahnem len sem-tam, tým pádom viacdĺžky sú pre mňa extra zážitoček, ktorý si viem dopriať, len ak mám obetavých ťahačov-prvolezcov. Lezenie v trojke pre mňa bola čistá paráda - okrem momentov, kedy na mňa vyšla runda ťahať veľký (mnou preferovaný :-D) rupsak v ťažkých úsekoch - to bola číra radosť z pohybu.
               Výlet sa vydaril nad očakávania: počasie, ktoré v prvý deň vyzeralo kadejako, sa umúdrilo. Po „vykosnutí“ v rozlezovej ceste prvého dňa (krátka päťdľžka na spriatelenie sa s reliéfom), sme nakoniec mali dva dni modrého ažúra (taktiež dva dni grilovania cca 7 hodín v stene :-D).
               Starostlivo sme si vyberali, na aké cesty reálne máme. K cestám je perfektne spracované topo, kde je nielen obtiažnosť každej dĺžky, ale tiež „nevyhnutné minimum“, na ktoré lezec musí mať, ak sa vôbec rozhodne do cesty nastúpiť (nemecká precíznosť sa sem tam hodí :-D).






               Druhý deň teda naša voľba padla na krásnu 12 (?) dĺžkovú 6-. Nádherné, vyrovnané lezenie. Počasíčko na želanie. Totálna synchronizácia celej trojice, postupujeme ako jeden zohratý organizmus, bez zdržaní, hladučko, pohyb mi pripomína tanec. Na štandoch si s Máriou spievame :-) (na veľké pobavenie vedľa lezúcich Poliakov, ktorí sa evidentne trápia viac).
               Prelezom tejto cesty nám narástla chuť aj hrebienok. Večer si od chatára nechávame poradiť „niečo podobné“ (zamilovali sme sa do štruktúr „wasserrille“), ale o kúsok ťažšie. Čo sme netušili, že si doprajeme pár úsekov, ktoré nás všetkých troch „preveria“, hoci každého iným spôsobom.
               Cesta tretieho dňa bola dĺžkou aj obtiažnosťou oficiálne veľmi blízko tej z druhého, avšak v realite – ťažšia orientácia, menej istení, výrazne ťažšie úseky, dlhé odlezy (česť Maťovi), bonusový začiatok machnatým vodopádikom (česť Márii), dolez v stave psychickej únavy v rozbitom teréne, kde sa všetko sype . Spev na štandoch sa tentokrát nekonal :-), všetci sme chvíľkami makali svoju „hranu“.
               Po cca 8 hodinách v stene, upečení, dehydratovaní, a maximálne spokojní sme zavŕšili deň obligátnym pivom, celý výlet hubovou praženicou a vrhli sa späť do reality všedného dňa.




               Už sa teším na ďalší Hochschwaab.
                 Ala.












nedeľa 28. januára 2018

Ako sme navštívili najvyšší vrchol Rakúska




GroSSglockner je krásny kopec v Rakúsku, mystický ako najvyšší bod tejto krajiny. O tom, ako som mohla splniť sen dvom kamarátom aby ho mohli navštíviť, som sa dnes rozhodla nechať rozprávať jedného z nich, Honzu :-) Ja obohatím celkový obraz výletu len pár riadkami situácií, ktoré sa mi vryli do pamäti. :-)





         V počátku je důležité říci, že nápadů na ten víkend bylo docela dost. Jura, Dachstein atd… Když se ale zjistilo, že má být velice suprové počasí, přišel S. s nápadem na zdolání vrcholu Grossglockneru, nejvyššího kopečku v Rakousku s výškou 3798m.n.m. Znělo to dobře, proč ne?!  Kousnutí bohužel přišlo o pár hodin déle toho večera, když jsme začali přeposílat a koukat na videa lezců, kteří Glockner zdolávali. Co s tím, tohle sami asi lajznout nemůžeme jako úplný začátečníci, takže … Mária. Dlouho se nenechala přemlouvat. Souhlasila, že pojede s námi a vrcholek Glockneru zdolá s námi nebo možná i bez nás. :-D Nutno podotknout, už po třetí. :-)







Den první: 
          Odjezd v pátek po poledni se trochu nevydařil. Zpožděný vlak, naházení věcí do auta, zapůjčení chybějícího vybavení v Rockpointu a rozprava s jeho pracovníky, kteří to prostě trochu nepobrali, tedy konverzaci mezi S. a Májou.  Snad všichni si to přišli poslechnout. A co se řešilo? Nu to jak správně dosáhnout toho vytouženého „vrcholu“.  Cesta do Kals am Grossglockner trvá cca 6 hodin přes Regensburg, Mnichov, Kufstein. V Rakousku se projíždí  Felbertaurským tunelem který je zpoplatněn 11 Eury za osobák.  Na parkoviště k chatě Lucknerhaus se jede po cestě Kalser Glocknerstrasse, která je také zpoplatněna. na víkend Vás to vyjde na 14 Eur. 


           V autě bývá většinou nuda, v našem případě tomu tak nebylo. Od vtipného rozebírání mezilidských vztahů k dosahování vrcholů i několikrát po sobě, Máji pokusů o plnohodnotnou rozpravu o tom jak se budeme při výstupu chovat, přemlouvání Máji ke zdolání Glockneru cestou Stüdlgrat, načeš to už i já začal mít obavy o konci vtipné konverzace, páč  S. se nějak oklepal a kdybych se nepřidal na Máji stranu, tak bychom jsme touto cestou snad šli.   Nakonec a zaplať pánbůh jsme se opravdu rozhodli pro „normálku“. Poslední tečkou už jen bylo pozastavení se nad růžovým karbanátkem z Globusu, který jsme zdatně hltali.  Na parkovišti už jsme toho večera pouze rozložili bivak, rozjímali jsme nad noční oblohou, která byla naprosto famózní  a šlo se spát. 









Den druhý:


          Ten pocit… když se ráno v šest hodin probudíte s obličejem přilepeným k pneumatice. Neměl jsem si lehat tak blízko k autu. O hodinu dřív mě málem ještě pošlapala Mája, když lezla z auta. Každopádně šumění alpské řeky Vám vykouzlí úsměv na otlačené tváři, pootevřete oči, kouknete na luxusní kopce a skály, které Vás obklopují. Paráda. Teď ještě aby vstali ty dva. Mája zamknutá v autě a S. za autem na ušlé nafukovače.  









             Po chvilce snídáme, balíme a prvním cílem je chata Stüdlhütte ve 2801m.n.m. Cesta k této chatě je bezproblémová, dobře značená i patrná z těch zástupů lidí. Zhruba do 2 hodin jste z parkoviště u chaty. Vzhledem k luxusnímu počasí, Dáváme oběd a rozhodujeme se, že se odpolko pujdeme kouknout na ledovec Teischnitzkees, který je nad chatou hned u nástupní cesty Stüdlgrat. 








            Vystoupali jsme do zhruba 3100m.n.m. Vyzkoušeli jsme si pohyb po ledovci, i simulovanou záchranu z trhliny. Zde nastalo první ohrožení života  Když S. skočil na kraji ledovce do příkrého svahu, zalehl jsem cepín abych ubrzdil pád. To se povedlo. Mája šla tedy zbudovat kotevní bod. Já ležel na cepínu a slunil se v poloze ležmo.  S. to měl horší  , když jsme ho začali vytahovat cepín v kotevním bodě se rozhodl prostě povolit a S. se zřítil o pár metrů hlouběji. Nejenže prodělal málem zástavu, ale taky tam dole začal pěkně mrznout.  Každopádně systém kladky a prusíků byl jasný a tak jsme ho tam dole moc dlouho netrápili. 








            Sestup k chatě byl už pak rychlý. Večer jsme zapluli brzo spát, abychom byli na ráno dost čilí, bohužel k mé smůle se mi to nějak nepovedlo. O půl noci jsem se probudil a nemohl zabrat, v chatě bylo na můj kožich strašné horko a vydýcháno. Jo na ploše 150x50cm se prostě nevyspím, nechápu jak se tam ti dva mohli naskládat. Radši péřák a spát venku. V jednu hodinu v noci jsme chodili s S. kolem chaty, hledali lanovku, zírali na oblohu a já polikal nějakej suchej kořen od Máji.  Asi nějaký drogy páč to nebe mi doslova padalo na hlavu. Pak už to šlo rychle. 








Den třetí: 

         Je to tu. Jdeme na to. Hodinky oznámili pátou ranní. Probouzím se v kuchyni na jídelním stole. Vstáváme! Během chvilky se kuchyňka plní ostatními horolezci. Pouští se vařiče, dělají se čaje a každý se snaží nezdržovat. Všichni chtějí být už na cestě. My vycházíme před tři čtvrtě na šest z winterraumu a po pár desítkách minut nastupujeme na ledovec Ködnitzkees. Stoupání jde dobře, firn je pevný mačky se do něj pěkně zakusují a tak můžeme rozjímat nad úžasným východem slunce. Když dorazíme pod chatu Erzherzog-Johann-Hütte slunce akorát začalo vystupovat v dálce nad hřebeny. Nepopsatelný, úžasný a dechberoucí. 








           Nezdržujeme se, k výše zmíněné chatě nás čeká zajištěná cesta, převýšení kolem 100m. za chvilku jsme tam, rychlá svačina a míříme k vrcholu, zbývá nám 400 výškových metrů. Postup přes firnový hřeben a příkrý ledovcový svah Glocknerleitl se sklonem 35° na začátek skály jde velice dobře. Dále postupujeme kolem kovových tyčí s možností zajištění se nahoru na Kleinglockner. 








            Dolů podél ocelového lana do horní rozsedliny Glockneru. Pokud je na těchto vrcholech moc lidí je tahle rozsedlina mezi oběma vrcholy opravdu kritické místo. Vrchol už byl třešničkou na dortu.  Jednoduše nádhera. Pokochali jsme se úžasnými výhledy, dali sváču, vrcholovou fotku a pádili domů.







           Krásny výlet v luxusnom počasí. Veľa som sa naučila o tom ako sa zachovávať v situáciách, ktoré prináša zodpovednosť za druhých. Od toho že som výstup odpískala ešte v noci keď bolo Honzovi nevoľno, na čo sme nakoniec vyrazili lebo ráno bol fresh a plný energie. Asi to bolo tou Rhodiolou čo som mu dala zjesť v noci. :-D Pomáha na psychiku a čerpanie zásob energie. Cez vyberanie najvhodnejšej trasy, Štepán silou mocou chcel ísť cestou Studlgrat, čo som mu pre ich vlastné dobro vysvetlila, že tadiaľ nepôjdeme, pretože to už je trošku vážnejší výstup kde musia zvládať lezenie z mačkami a zbraňami bezprostredne. :-) Až po energetickú krízu Honzu, ktorý mi pri zostupe, našťastie už na ľadovci pod ferratou ku chate Erzherzog-Johann-Hütte, skoro skolaboval, nechcel nič jesť takže som ho asi dve hodiny každých 5 minút motivovala s tým, že si na Lucknerhutte dáme Coca-colu. :-) Čo prekvapivo zaberalo, a vtedy som zistila, že na takéto prípady začnem zo sebou brávať fľašku coly. Je to neuveriteľná psychická podpora. :-) Perfektný výlet je taký s ktorého sa vrátite zdravý a aj s nejakým pekným zážitkom, čo sa nám podarilo. :-) Luxusné počasie, kedy sme na vrchole strávili asi hodinu len v dlhom tričku a nebola nám vôbec zima. A hlavne spokojní kamoši, šťastní a hrdí čo sme zvládli. :-) 










Hore Zdar!