pondelok, 11. septembra 2017

Adidas TERREX Mountain project 2017 - Vytvor si vlastné dobrodružstvo



Adidas TERREX Mountain project 2017 1/3


             Prednedávnom som sa zúčastnila neuveriteľného dobrodružstva v talianskych Dolomitoch -Adidas Terrex Mountain Project 2017. Bol to projekt zameraný na mladých atlétov, ktorí radi trávia svoj čas v horách - nech už je to akýmkoľvek spôsobom. A Adidas nám dal príležitosť byť tam, kde to máme tak radi.
Ja osobne som bola vybratá ako jediná z celej česko-slovenskej oblasti, čo mi zabránilo vytvoriť si podskupinu a uzavrieť sa len v rámci jednej národnosti. To bola veľká výhoda. Spoznala som neskutočných skvelých ľudí, veľké lezecké kapacity, perfektných a pohodových horských vodcov a samozrejme A-team - ako sa označoval tím ľudí, ktorí tento projekt zosnovali a pripravili.


2. Ráno vstávam do krásneho rána. Je sa na čo tešiť.

          O všetko je postarané, všetko je pripravené a ja mierim autíčkom smer Predazzo. To bola naša pridelená štartovná pozícia. Keďže sme sa rozhodli prvý deň behať a chceli sme ísť naľahko, tak sme museli strategicky rozmiestniť dopravné prostriedky - aby sme v nich mohli nechať naše veci a aby sme sa po skončení projektu ďaleko od Predazzo mali ako vrátiť naspäť.
Stretávame sa s naším guidom Tonim v Karrer passe, kde budeme spať po prvom dni behania. Balíme veci a nasadáme Tonimu do auta. Premiestňujeme sa do Predazza - tam sme sa rozhodli, že využijeme na pomoc lanovky. Začali sme dosť neskoro, pretože som po ceste narazila na cyklistické preteky a to ma zdržalo dve hodiny. Neskutočne pomalé vlečenie sa za poslednými pretekármi celých 6km do Passo Pordoi. No počasie je nám naklonené, a tak vysadáme z lanovky a začíname celkom ostrým tempom šliapať na Rifugio Torre Di Pisa. Celkom cítim únavu z celého toho šoférovania a zo slabých raňajok, ktoré som nestihla kvôli meškaniu a následnému náhleniu sa. No po chvíli sa to trošku zlepšuje a užívame si krásne výhľady na celú Latemar group.


3. Eat pasta, run fasta. (Photo credits: Jule Clara)


             To bol cieľ nášho prvého dňa - prebehnúť celý Latemar.  Čo sa nám podarilo za necelé tri hoďky. Veľa sme fotili, lebo sme boli uchvátení nádhernými výhľadmi a užívali sme si technický beh terénom. Moja parťáčka na tomto projekte, Jule Clara, je - akoby povedal náš guide Toni, „addicted to trailrunning“ a má dosť nabehané - tak bolo jasné, že nám ukáže, ako sa to robí.  Do kopca mala jasne prevahu a ja s Tonim sme zostávali vzadu. No ja som vedela, že keď príde môj čas a terén sa trošku urovná alebo pôjde o zbehy, tak ukážem, čo je zase vo mne. A tak aj bolo - hneď ako sa profil začal vyrovnávať, tak som bola vo svojom živle - dych sa ustálil a ja som lietala skalami. Bol to perfektný čas. V nových botách od Adidasu – Trailmaker - som si užívala ich perfektný grip na skale a cupitala som po špičkách z jednej na druhú.
Náš guide Toni, ako sme sa potom dozvedeli, neverí na trailový beh. :-) Čo sa zmenilo po tom, ako zažil s nami, čo to znamená. Slobodu. Radosť z rýchlosti. Užívania si terénu. Proste sme LIETALI. :-) A ako sám povedal, zistil čo všetko to môže znamenať. 



4. Toni a Jule si užívajú krásne terény.

             Dostali sme sa na koniec hrebeňa, kde sme narazili na Bivacco M. Rigatti. Nádherný útulný bivak pre jedenásť ľudí asi na 6 metroch štvorcových. Trošku sardinky. :-) Potom nás už čakal len výbeh na najvyšší bod našej cesty - Latemarspitze vo výške 2800 m.n.m. A následne zbeh dole do Karrer passu, kde sme nechali moje auto pri hoteli, kde sme plánovali prespať. Pre mňa výhodné riešenie, lebo som mala aspoň príležitosť zabaliť si všetko, čo budem potrebovať na nasledujúce tri dni. Večer sme ešte vyrazili na pizzu, stretli sa s jedným z tímov a pokecali pri jedle.


5. Latemar prebehnutý a za nami sa objavuje cieľ ďalšieho dňa, úžasná západná stena Roda de Vael.


        Druhý deň sa budím už o siedmej - aj keď sme dohodnutí, že dáme v kľude raňajky o ôsmej a potom vyrazíme liezť. Ráno ešte malo byť dosť chladno, a tak sme sa rozhodli, že to nejdeme tlačiť nejako príliš skoro. Čakalo nás len 10 dĺžok a s Tonim sme chceli, aby si Jule užila krásne lezenie za slniečka. Na začiatok volíme pomoc lanovky, ktorá nás vyviezla na Rifugio Paolina a skrátila nám tak nástup a urýchlila celú trasu. Jedným z dôvodov bol fakt, že sme vôbec nemuseli riešiť peniaze - Adidas platil všetky výdavky. Bolo to veľmi osviežujúce, keď jediná vaša starosť je fakt si užiť tieto dni, ktoré ste dostali len za to, že radi trávite na horách svoj voľný čas.



6. Krásne vstávanie z výhľadom na Latemar. (Photo credits: Jule Clara)


               Nastupujeme pod náš prvý lezecký cieľ - Dibonova cesta Westwand na kopec Roda de Vael náročnosti V+. Vybrala som ju ja, lebo mám veľmi rada jeho krásne klasické a jasné línie. Po rozhovoroch s Tonim som mu objasnila, že by som rada ťahala, pretože to obľubujem - takže bol pripravený, že mám nejaké ambície niečo si vyliezť. A bolo strašne super, že bol s týmito informáciami úplne v pohode a skutočne chcel, aby sme tento čas strávili tak, ako to má každý najradšej. Prvé dĺžky si samozrejme ako guide ešte odtestoval, ako sme na tom lezecky a najskôr ťahal on. Potom sme sa však vymenili a už som bola vo svojom živle. Jule sa dopredu nehrnula, pretože lezenie je pre ňu až na druhom mieste a tiež nemá s tradičným lezením také skúsenosti. A tak sme boli všetci spokojní. Jule sa potrápila aj na druhom konci v komínoch, ktoré dovtedy nikdy neliezla a ja som si užívala, že si môžem poliezť už celkom pekné, ťažšie dĺžky.


7. Ťahám neuveriteľne krásnu vzdušnú hranu. (Photo credits: Jule Clara)


         Jednou z ťažkostí lezenia v Dolomitoch je fakt, že celé hory sú ako jedno veľké puzzle, a tak treba dať pozor, ktoré skaly môžete chytať - pretože to neustále padá. A tak som si klepkala každý druhý chyt a kontrolovala, aby som nepustila niečo na Toniho a Jule dole do štandu. Vyliezli sme krásne komíny a platne, ktoré som si neskutočne užívala. Všetko na hrane veľkého odštepu v pravej strane západnej steny Roda de Vael. Istenie bolo po vlastnom a bolo skvelé si potrénovať zakladanie v dolomitovom vápenci. Kde-tu som našla hodiny, ktoré sa dali krásne previazať a zvyk z pieskov (kde som poslednú dobu strávila veľa času a za chalanmi som vyberala istenie a pozerala, ako umiestňujú smyčky a repky a ako krásne sa dá použiť prírodné istenie) som tu využila naplno.


8. Top Roda de Vael alebo aj Rotewand. Aj kríže treba poliezť. :-) (Photo credits: Jule Clara)


            Po štyroch hodinách pohodového lezenia sme prišli na hrebeň a odtiaľ pokračovali až na vrchol, kde sme doplňovali sacharidy a užívali si zaslúžený výhľad. Potom nás čakal zostup ferratou z vrcholu do Passo di Vaiolon. Toni si nebol istý, či to už nebude veľa spolu so zostupom na chatu Rifugio Stella Alpina. No iná varianta by nás pozdržala od lezenia ďalší deň. A tak sme vyrazili zostupovkou. Ukázalo sa, že sme dosť rýchli a teda sme nemali žiadne problémy prekonať túto - ešte pomerne veľkú - vzdialenosť. Hlavne preto, že s Jule sme zvyknuté nadol bežať. Užívala som si fakt, že som sa nakoniec dokázala na celé tri dni zbaliť do ultraľahkého batohu Simond cliff 20l - tak som si to pálila dole skvelým kamenným terénom. Verila som teniskám, lebo som ich už odtestovala v Tatrách pri nástupoch a zostupoch z lezenia, kde som si vždy tréningovo pobehla. Hlavne aby som sa s novými teniskami zžila. Toni dole nikdy nebežal - vraj kvôli veku a že to pochopím,keď budem v ňom aj ja. J Ale ako by ste si mohli odoprieť niečo, čo vás tak baví? Takže som si to šinula dolu smerom ku chate Rifugio Stella Alpina.


9. Už celkom odvarený po celom dni za nami už dolina s chatou kam mierime. (Photo credits: Jule Clara)

      Túlame sa krásnymi zákutiami Dolomitov - neuveriteľné pohľady, ktorými sme obdarovávaní. A vo večernom svetle je to všetko ešte romantickejšie. V hlave úplne čisto a spokojne, unavene po dnešnom lezení. Srdce sa mi každú chvíľu zachveje z krásneho miesta, ktoré zazriem a nechápem, ako práve ja môžem mať také šťastie, že som tam. Motýliky v bruchu z nadšenia, ale zároveň z takej tej príjemnej nepokojnosti, že či sa mi to len nesníva. A potom prásk a uvedomím si, že fakt som tu. Whaaaaaat? A som za to vďačná. :-) Táto neuveriteľná radosť sa mi odohráva v hlave a medzitým už prichádzame ku chate.
Už sme aj radi, že si sadneme a najeme sa, lebo sme  všetci hladní. Čo sa týka stravy, tak máme v batohoch zbalené len nejaké tyčinky a smoothie od PowerBar, ja ešte datle a kešu oriešky pre istotu. Toni nemá ani to, vraj jemu stačia raňajky na chate a potom večera na ďalšej. Čo je vlastne úplne v pohode, lebo ja som zjedla za celý deň jednu tyčinku na obed. J Proste, keď valíte, tak nie je ani chuť jesť. Teda s výnimkou toho, keď už ideme vážnejšie veci - tam sa strava nesmie podceňovať, lebo to zbytočne vysiľuje.


10. Akoby ste prepadli zajovou norou a ocitli sa v krajine zázrakov. :-)


Chata nás príjemne prekvapí skvelým jedlom. Trojchodová večera ako sa patrí. Knedličky plnené žihľavou s paradajkovo-orechovou omáčkou a polenta s hríbovou omáčkou plnou krásnych drobnučkých hríbikov, takých zlatých. Teda bolo to potešenie pre chuťové poháriky. Dojedáme dezert - vaječné tiramisu - a zrazu vojde druhý tím. Je to Matthias Wurzer a Patricia s Fabiom. Rakúsko-španielsko-taliansky tím. Sadajú si k druhému stolu a tiež si plnia žalúdky pochvaly hodným jedlom. Rozprávame sa cez celú miestnosť, až nastane moment, kedy si sadáme k sebe a máme takú jemnú párty. Rozprávame, čo sme šli a zdieľame radosť a iné pochutiny. Skončí sa to tak, že ja a Jule sme priviazané jedna o druhú dvomi Rep šnúrami a máme vymyslieť spôsob, ako sa od seba oddeliť bez toho, aby sme lanká na rukách rozviazali. Nastáva kapitola „Poď, prelez túto šnúrku a dávaj pozor, lebo ma uškrtíš.“ Ja som pasívnejšia, robím len to, čo mi káže Jule a skôr sa snažím vizualizovať a premýšľať nad princípom, ako by sa nám mohlo podariť sa vyslobodiť. Po niekoľkých opakovaniach preliezok sa Jule trošku rezignovane zamyslí a ja mám príležitosť len tak sledovať mechanizmus, akým sme zviazané. Každá máme zviazané ruky jedným lankom, ale tie lanká sú prevlečené cez seba. A ja viem, že musíme pracovať rukami. Toni, Matthias, Patricia a Fabio sa na nás mimo to dobre bavia. :-) A zrazu mi niečo napadne a skúsim to a tadá, sme oddelené. :-) Tešíme sa ako detičky a pre potvrdenie si to ešte zopakujeme - aby to nebola náhoda. :-) Nasleduje už len pokojný večer, pozorovanie hviezd, rozhovory a skorý spánok.


11. Trošku hravosti na záver dňa. Najviac sa bavili okolopozerajúci. 











Adidas TERREX Mountain project 2017 2/3



14. Ráno vyjdem pred chatu a toto predomnou... (Photo credits: Jule Clara)


               Tretí deň nastáva a my sa budíme v pohodlí postieľky – mňa, žiaľ, škriabe v krku. Vravím si dokelu, no snáď nebudem chorá. Spala som hneď vedľa otvoreného okna a tak rozmýšľam, či to nebude ten dôvod. Lebo v noci je ešte dosť zima. Tak si hneď na raňajkách pýtam zázvor a robím prevenciu pred tým, aby ma neskolila choroba. Dáme raňajky a začíname stúpať do Rifugio Vajolet Towers. Tam plánujeme nechať veci a ísť naľahko - vyliezť vežu Punta Emma rovno nad chatou. Chcela som liezť jednu 18 dĺžkovú cestu (Via Fantasia na vedľajší Rosengartenspitze), ale kvôli Jule - aby si to užila a nielen sa vytrápila - a kvôli tomu, že sme traja a dosť by to dlho trvalo, volíme 10 dĺžkovú cestu Fedele za V+. Najskôr sme chceli ísť Steger, ale máme dáke divné topo, ktoré je akoby zmes tých dvoch ciest - tak sa potom oddeľujeme doľava, do takého vysokého komína. Toni mi už dôveruje, že fakt viem niečo vyliezť a tak sa dohodneme, že všetky ťažšie časti ťahám ja. Teším sa a aj rešpekt mám. V+ som ešte v Dolomitoch neťahala. Ale mám natrénované celkom a idem do toho s rešpektom a pokorou. Proste - ak to nepôjde, tak nepôjde. J Najskôr nás čakajú tri prvé dĺžky za 3 - tak si nás Toni naviaže na lano a ideme. Potom jedna kratučká dĺžka - 8m traverz za hranu a potom už začína lezenie. Toni štanduje a my doliezame.


15. Toni ťahá prvé 3 dĺžky za III. (Photo credits: Jule Clara)

      Nahadzujem na seba matroš a viažem si druhé lano. Idem ďalšiu dĺžku, ktorá je najťažšia v ceste za V+, A0. Rešpekt, keď pozerám nad seba. Je to kútová platňa, jemnučká, ale sú v nej nejaké skoby. No je to v dobrom materiáli, pevnom. V Dolomitoch je to skôr výnimka. Po pár dňoch v teréne dokážeme pozorovať, čo je pevné a čo nie, no aj tak si klepem každý druhý kameň, ktorý chytám. Hlavne preto, že podo mnou stoja dvaja moji parťáci a nechcem na nich niečo zhodiť. Naliezam do platne po rozšrotovanom kúsku. Snažím sa robiť precítené, pomalé pohyby. V tejto kútovej platni je v kúte jemná špára, a tak sa držím hlavne tej. Stupy hľadám starostlivo a rovnako aj chyty. Postupne sa však vytrácajú - už sú len povinné kroky, ak to chcete preliezť. Mám nadlezené asi tak 3-4m do asi dobrej skoby a čaká ma výlez do ďalšieho voľného materiálu na celkom vysokej nohe. To sú také tie kroky s nádychom. J Nadýchneš zhlboka a ideš do toho. No je to krása, bez väčších problémov púšťa. Toni si všimol, že dávam pozor a kričí na mňa, že či je všetko ako má byť. Ja akurát vtedy preliezam najťažšie miesto a kričím im, že feeest krása, že si to užijú. A tak sa tešia. Ešte traverz doľava a už štandujem. Dolieza ma Jule - na ňu som hlavne myslela, keď som dávala do skaly istenie, aby mala dobrý pocit aj pri tej platni, aj pri traverze, aby sa cítila bezpečne. Dolieza ku mne nadšená, že aké to bolo krásne a že vraj rešpekt, že som to vytiahla. Je spokojná, a tak som aj ja. J Toni bezproblémovo vybehne za nami a tiež si pochvaľuje - akurát, že by takáto cesta mohla byť celá.



16. Jule ma dolieza po najťažšej dĺžke v ceste za V+. Vysmiata. Spokojná.


           Ďalšia dĺžka za 3 - traverz doľava po dosť pochybnom materiáli. Odliezam a doberám ich. Ďalšia dĺžka je za V - tentokrát je to špára doprava popod previs a následný návrat doľava pod obrovský komín. Špára je krásna, dobre sa do nej zakladajú ruky a dá sa chytať aj z hora, lebo je to vlastne taký odštep doprava. Pekné lezenie zase. Potom ma čaká vysoký komín, kde je možné spojiť dve dĺžky - ak máte dosť dlhé lano. Dohodli sme sa, že keď budem pri štande, zakričím na nich koľko mám lana a skúsim to spojiť. Je to veľmi pekné exponované lezenie. Niekedy stojím pravou nohou vpravo a ľavou na ľavej strane komína a pred sebou mám vnútornú stenu ďaleko - takže sa jej ani nedotýkam a pod sebou istenie niekedy aj 7m. Ale je to krásny komín - stále je kam ukladať nohy, takže sa pri troške premýšľania dá krásne hýbať a postupovať hore. Mám prelezených už skoro 60m a štand by už mal byť niekde okolo - ale ja som našla len starú skobu. Doisťujem ju teda friendom a doberám Toniho a Jule. Ty sa z komína vynoria celí spokojní a s úsmevom na tvári.


17. Doliezame na vrchol Punta Emma.

            Už náš čaká len dolezová dĺžka až na vrchol. Toni si berie Jule na lano a mňa necháva kráčať za nimi. Z posledného štandu si mávame s Fabiom, ktorý ťahal poslednú dĺžku ich cesty Steger. Na vrchole nás čaká neuveriteľný pohľad na Vajolet towers a pod nimi na našu cieľovú chatu Rifugio Re Alberto.  Vrcholové foto samozrejme musí byť, a tak sa tam všelijako inštalujeme - aj spolu so skupinou Matthiasa.


18. Spoločné foto z najobľúbenejším teamom. (Photo credits: Jule Clara)


              Z vrcholu Punta Emma sa zlaňuje jedna dĺžka a potom sa dá už pekne zostúpiť až na chodník, ktorý vedie k našej cieľovej chate. Toni chce skočiť hore na chatu na kafé s tým, že potom zídeme na Rif. Vajolet a tam budeme spať. Matthias sa k nám pridáva, ale kafé nakoniec pre chalanov skončí asi tak 4 pivami a pekne smiešnym svetom. A tak zbiehame dole - chlapci majú zmierňovač obtiažnosti v krvnom obehu. Ale zdá sa, že im veľmi odvahy nepridáva a tak Patricia, Ja, Fabio a Jule zbiehame dosť svižným tempom dole ľahkou ferratou - Toniho a Matthiasa nechávame vzadu.
Na chate Rif. Vajolet sa už medzitým stretla pekná partia ostatných tímov. Dávame večeru a potom spolu s Matthiasom, Patriciou a Fabiom ideme pozorovať pred chatu hviezdy a kopce v hmle navôkol. Krásna príprava na spánok. To som ešte netušila, že nám do izby s Jule dali dákeho týpka, čo celú noc bude chrápať a že ja budem mať problém s dýchaním kvôli stupňujúcej sa chorobe.


19. Chceli sme srdiečko ale asi ešte budeme musieť strečing robiť lepší. :-D (Photo credits: Jule Clara)







Adidas TERREX Mountain project 2017 3/3


21. Ráno sa budíme do neuveriteľného dňa.


           Ráno, štvrtý deň, ktorý mal byť posledný v tomto projekte, nám Toni oznámil, že nás bude točiť Video-tím. Ten počas celého projektu točí každý deň inú skupinu a na dnešok si vybral nás. Takže čakáme na nich na chate Vajolet a odtiaľ mierime zase hore ku chate Rif. Re Alberto - čaká nás pol dňa behania a pol dňa lezenia a všetko to budú natáčať. Traja outdooroví týpci so všetkou technikou za nami kráčajú spolu s Tonim a ja s Jule bežíme hore ferratou. Na chate dávame pivko a odkladáme veci, ktoré nebudeme potrebovať. Chalani z video-tímu sú fakt pohoďáci a je s nimi sranda - tak sa smejeme každú chvíľu. Sú to fakt profíci a hovoria nám kam, ako rýchlo a ako máme bežať. Beháme hore-dole od chaty Rif. Re Alberto smerom do sedla Santnerpass, kde sa nachádza aj druhá chata v tomto údolíčku - Rifugio passo Santner. Býva ale zatvorená, nepodarilo sa mi zistiť, kedy ju otvárajú.


22. Doobeda beháme intervalový tréning na kameru. J (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


           Beháme a chalani nás točia z každej strany. Čakáme na svetlo, tak stojíme a potom plnou silou bežíme hore a dole kopcom. Perfektný intervalový tréning. Na tom slnku a v tej výške dosť účinný. Bolo to zábavné, lebo chalani nám hovorili, aké chyby robíme, aké si máme držať rozostupy a Tonimu stále vraveli, že sa má vystrieť. Potom ich napadlo, že by sme mohli vyskúšať trošku technického zbehu v sutine. Je to dosť náročné zbiehanie, a tak sa nás spýtali, či sme schopné niečo také urobiť. Dôležitá vec bola, že sa tam nenachádzalo poriadne suťovisko s dostatočne hrubou vrstvou kamienkov. Preto sme sa občas šmýkali a zakopávali o kamene pod tenkou vrstvou. A zase sme to behali asi tak 10x hore dole. S Tonim. Bez neho. Celkom kvalitne sme si poodierali členky a o závade na teniskách ani nevravím.


23. Technické zbehy v suti. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


         Potom sme vybehli do sedla Santner ku krížu a ešte sme čosi pobehali popod veže Vajolet. Po pol dni behania sme už dostávali dosť veľký hlad a na tom slnku sme už tiež boli dosť vypečení - tak sme sa dohodli, že pôjdeme dať obed na chatu. Chalani z video-tímu mali takú predstavu, že liezť pôjdeme až na západ slnka - aby bolo pekné svetlo. A tak sedíme na chate asi 3 hodiny a ja sa už dosť aktívne začínam nudiť. Síce sa bavíme s ostatnými, ale je tak krásne a pozeráme sa rovno na Delago, Stabeler a Winkler tower - človek by išiel hneď liezť. Ale nevadí, dáme oddych a večer si ešte užijeme.


24. Sedlo Santner. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


            Asi okolo tretej hodiny sa začíname baliť a vyrážame pod vežu Delago, kam ideme liezť jednu z najznámejších lezeckých klasík od Piaza - Delagokante za IV+. Nie ťažká cesta, ale úplne krásna, želám ju vyliezť každému lezcovi. Je to môj sen už asi rok a pol a dohadovala som sa aj s Tonim, či mu nebude vadiť, že to budem ťahať ja - lebo po tom túžim už hrozne dlho. Toni bol fakt zlatý, lebo mi to prenechal a ja som si mohla splniť sen. J
Prichádzame pod nástup, chystáme laná a ja si na seba nahadzujem matroš. Vyliezam prvú dĺžku za III. A prichádzam na prvý štand, kde ma čakajú chalani z video-tímu a už ma točia. No okrem nich tam je aj mladý lezecký pár a čuduj sa svete, majú so sebou psa. Kukáme ako vyjavení, že čo to tam s ním robia. Ja osobne by som s tým problém nemala, keby ho mali v batohu. No oni ho mali zaveseného na lane na hrudných psích popruhoch. A frajer ťahal psa hore k sebe, odieral ho po skale a najväčší bonbónik bol, keď si pes zachytil hlavu pod previsom, a tak ho frajer nemohol ťahať. Babena ho musela najskôr doliezť, aby ho uvoľnila. Najhoršie bolo objektívne riziko, ktoré vytvárali tým, že pes - ako ho odierali po skale - uvoľňoval kamene, ktoré padali na nás.


25. Leziem úvodnú dĺžku cesty Delagokante IV. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


        V tej chvíli sme mysleli, že sme doliezli a smiali sme sa na štande, aké špičkové umenie tam predvádzajú. :-D Babena z toho bola dosť otrávená, a tak na nás vyskočila, že ak chceme, že jej to máme povedať priamo - čo sa už stalo, keď sme prišli na štand, takže hneď vedela, čo si o tom myslíme. Začali sme rozmýšľať o náhradnej verzii, ale nechcelo sa nám to meniť - lebo proste Delagokante je tak nádherná klasika, že sme o ňu nechceli prísť. No nakoniec sme zliezli pod Vežičku Piaz Tower a začali obzerať linku. Medzitým sa mladému páru podarilo nasúkať psa do batohu a dostali sa už na druhý štand. A tak sme sa rozhodli, že keď sa nebudeme ponáhľať, tak budeme môcť vyliezť za nimi bez nejakého rapídneho zdržovania. Takže valíme tam, kde sme skončili. Na prvý štand.
Tam už chalani s kamerami vyliezajú do druhej dĺžky. Čakám, kým si vylezú tak, aby ma videli a mohli točiť, keď budem liezť. A moja starosť je len si užiť lezenie. A tak si užívam. Prvé dve dĺžky sme sa dohodli s Tonim, že spojíme dokopy - aby sme boli rýchlejší. Bez nástupovej sú to 4x25m dĺžky. Takže sa dajú spojiť dokopy, pokiaľ máte dosť materiálu na istenie a dosť dlhé lano. S Tonim sme sa dohodli, že ideme na bezpečnosť a že mám zakladať všetko, čo uvidím. A tak leziem a chalani mi vravia, že sa mám občas pozrieť hore na nich. Prvá dĺžka je za IV., takže krásne lezenie a ja tam do skaly zakladám smyčky. Je to tam krásne odistiteľné. Dosť veľa skôb a dajú sa tam previazať aj nejaké hodiny. Chalani boli prekvapení, že som tam začala hodiny preväzovať a vravia mi, že mám oči otvorené. A pýtajú sa, že či mám už nalezené veľa.



26. Krásna expozícia z neuveriteľnými výhľadmi. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)

        Druhá dĺžka je najťažšia - za IV+ - a je to extrémne exponované. Dostávam sa na úplnú hranu hrebeňa a podo mnou len vzduch. Neuveriteľný zážitok. Chyty sú už celkom vyšmýkané, a tak dávam pozor, lebo už mi dochádzajú expresky a smyčky - ešte si musím nechať nejaké na výlez do štandu. Predsa len je to 50 m a dohodli sme sa, že budem zakladať všetko. Chalani ma točia, ale ja si ich ani nevšímam. Srdiečko mi bije od radosti a každý pohyb premýšľam a preciťujem do najmenších detailov. Je to krásny a aj adrenalínový zážitok a veľmi fotogenický.


27. Všetky fotky vznikli v ateliéri, skaly sme sa ani nedotkli. Za nami je len nechutne krásna tapeta. :-D (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


Jule a Toni ma doliezajú na tretí štand a dohadujeme sa, ako to spravíme. Nasledujúca dĺžka je kratšia, takže ju vyleziem a doberiem ich zase k sebe. Lebo v rámci videa, ktoré chalani točia, by bolo fajn, aby na vrchol išiel prvý guide - ako, že nás tam vedie. Takže sa meníme a poslednú dĺžku ťahá Toni - až na vrchol. Odtiaľ nám hlási, že chalani by nás ešte radi natočili dronom ako doliezame až na top. Ale na to si najskôr oni musia zlaniť, takže si hľadáme dobré miesto na polhodinové čakanie. A tak sedíme v ceste a čakáme. Okolo nás lieta výhliadkový vrtuľník a my si užívame slniečko a výhľad. No počasie v diaľke sa začína kaziť a blíži sa búrka. Z búrok mám veľký rešpekt, odkedy som skoro zahynula počas toho, ako sme liezli na Gerlach a chytila nás tam asi hodinu a pol dlhá búrka. Napriek tomu, že sme stihli zlaniť a dobehnúť do bivaku, nás tam potom čakali ťažké chvíle a skoro sme tam zamrzli. No a tak pozorujem, či sa to stihne dostať až k nám alebo je to len lokálne niekde v diaľke. Nie sme si istí, a tak hneď, ako nás chalani dotočia, udávame v zlaňovaní rýchle tempo. Štyri zlaňáky a sme dole. Tonimu sa ešte podarí zhodiť si lezečku dole pod prístup, a tak sa ju ide pokúsiť nájsť. Ja zatiaľ balím materiál a laná a utekáme na chatu. Tam nás už všetci čakajú a kukajú na nás, ako sa vraciame z lezenia. Asi tak 10 metrov pred chatou nás video-tím stopne, že máme počkať na Toniho, ktorý ide ďalej za nami. A tak tam stojíme, smejeme sa, že či už môžeme ísť do chaty, že sme už aj celkom hladné. :-D Chalani zapínajú kameru, Toni nás dobehne, a tak dávame hero príchod behom na chatu posledných 10 metrov. Je to dosť srandovné.


28. Náš Pretty Climbers team. Top zostava. (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)


          Čo nás čaká ďalej, je super párty, dobré jedlo, skvelí ľudia a čarovný západ slnka. A hromada zdieľaných zážitkov z posledných štyroch dní. Počasie je skvelé, svieti mesiačik, a tak keď tak sedíme s Matthiasom pred chatou, napadne nám, že aké by to bolo super ísť vyliezť Delagokante len o čelovkách. Obaja súhlasíme a Matthias sa zdvihne a ide dnu pre veci - zrazu sa zasekne a rozmýšľa. O tom, že by to asi nebol vhodný príklad pre Adidas skupinu – vytratiť sa liezť takto v noci. Bavíme sa o tom a veľmi chceme ísť, ale zároveň nechceme trhať partiu a zdrhnúť im. A tak sa teraz rozhodujeme rozumom a kašleme na to. A užívame si hviezdičky a krásne skaly, v ktorých hľadáme tváre ukryté v nich. Párty pokračuje až do štvrtej rána. A potom už je čas ísť spať.  


29. Little party never killed nobody.

           Ráno sa budím už o siedmej a ani nechápem, aká čerstvá som - po tak málo hodinách spánku. Dávame hromadné raňajky a balíme. Každého z nás čaká ešte dlhá cesta domov, a tak už okolo deviatej vyrážame dole. Jule vyrazila už pred hodinou, lebo sa ponáhľala do Innsbrucku na nejaké behy. Ja mám naplánované dva dni rest v Bibione, kde sú moji rodičia a sestra s manželom a dcérou na dovolenke. Rada by som ich išla navštíviť a videla hlavne sestrinu dcéru Eli. A tak som strávila dva dni na pláži a užívala si more.
Bola to neuveriteľná príležitosť, ktorej som sa mohla zúčastniť a som za ňu veľmi vďačná. Je to niečo čarovné - také niečo zažiť. Že človek nemusí riešiť peniaze, že je o všetko postarané. Jediné, čo musí riešiť - čo bude liezť ďalší deň. J No nič z toho by sa nestalo nebyť sponzorov, ktorých som mala v Adidase a Zajo. Ich oblečenie bolo veľkou pomôckou, na ktorú sa dalo spoľahnúť a vďaka ktorej som si mohla tento čas užiť. Od Adidasu by som najviac vyzdvihla ich topánky Trailmaker, ktoré som dostala, ich kraťasy Endless Mountain, krátke Merino tričko Agravic Tee a mikina Skyclimb. Od Zajo som najviac využila geniálne legíny Contours, v ktorých som mala perfektnú voľnosť pohybu a sú fakt príjemné na dotyk, ďalej to bola ich primaloftka Alta a Merino kúsky - legíny, dlhé tričko, čiapka, spodné prádlo a aj ich uteráčik.


30. Zajo Merino ma drží v teple. Spokojnosť


        Takže veľmi pekne ďakujem - vážim si každú chvíľu, ktorú som mohla vďaka Vám zažiť. A verím, že to nebola posledná. Lúčim sa s Vami ja aj celý Adidas Terrex Mountain Project.


31. Spoločná foto na ktorej sme všetci. Len nás nevidno lebo stojíme dole pod nástupom a máme dozlaňovanú Delago Tower. J (Photo credits: Elias Holzknecht for Adidas Terrex.)



POUŽITÁ VÝBAVA:


ADIDAS TERREX: tenisky Trailmaker, bunda Agravic Climaproof 3, Agravic Alpha, mikina Skyclimb, primaloftová vesta Skyclimb 3, krátke nohavice Endless Mountain, dlhé nohavice Multi Pant, Merino tričko Agravic Tee, tričko Climb The City Tee, okuliare Tycane Pro Outdoor






ZAJO: Legíny Contour Pants, Elsa Merino Pants, merino čiapka, spodné prádlo merino aj Contour, uterák a tričko Elsa Merino. Plus batoh Eiger 35, Primaloftka Alta a ponožky Active Socks ktoré už sú súčasťou mojej výbavy dlhšie.


Doplnková výbava: lezecké vybavenie od Petzl, gély, tyčinky a smoothie od PowerBar a obedový box Terrex atď. 




štvrtok, 29. júna 2017

Adidas Terrex Mountain project 2017





      Všetci, čo sa stretli s týmto názvom, sa ma pýtajú, o čo ide a čo vlastne znamená, že som sa tam dostala. Nuž, rozhodla som sa nielen pre vysvetlenie Vám, ale tiež sama sebe vytvoriť si akoby prípravu na tento projekt, ktorý sa uskutoční 2-6.7.2017 v Talianských Dolomitoch.

      Adidas Terrex Mountain project je príležitosť pre mladých atlétov stráviť v horách 4 dni spôsobom, akým ich to najviac baví. Všetko to zastrešuje Adidas - poskytuje finančné aj materiálové zázemie. 


      Prihlásiť sa bolo veľmi jednoduché. Ja osobne som náhodne na nemenovanej sociálnej sieti našla odkaz, že sa niečo také bude konať a že sa môžem prihlásiť. Vravím si fajn, pozriem sa, o čom to je. Bohužiaľ, v prihláške bola aj otázka, že kto budem mojim parťákom. A keďže som v tej dobe nemala s kým ísť - vravím si, dokelu, tak to asi nevydá. Nechala som to asi týždeň odležať a pozrela som sa na prihlášku znova. Keď som sa preklikala ďalej, našla som možnosť, že nemám parťáka. A tak som ju zaškrtla s tým, že nemám asi šancu ako jednotlivec a hlavne - proste taká príležitosť od takej firmy, to ma určite nevyberú. :-D Ale, reku, šak to vyplním, keď som tomu už venovala čas. Súčasťou prihlášky boli informácie, ako sme na tom výkonnostne - čo sa týka lezenia, behania, bikovania a lietania. To sú zároveň 4 spôsoby prepravy, ktoré sme schopní počas projektu použiť. A posledná súčasť prihlášky bolo napísať o tom, čo pre mňa znamená byť v horách. Takto som prihlášku odoslala a časom popri diplomke v škole úplne zabudla, že sa to udialo. 




Privítanie v hlavnom kancelárskom komplexe v Herzogenaurach.



      A zrazu mi raz prišiel email od Adidasu - vlastne už druhý, ale tentokrát nadpísaný ako pripomienka deadlinu. Si vravím, že čo to je. Otvorím a bolo to tam. :-D Bola som posunutá do druhého kola výberu na Adidas Terrex Mountain project 2017. A deadline poslania ďalších info bol kedy? Zajtra! :-D Tak nastal rozruch – rýchlo, rýchlo tam pošli svoje fotky v správnej veľkosti, to či si schopný v daných termínoch sa zúčastniť projektu, info o znalosti angličtiny a samozrejme moje miery a veľkosť topánok. :-) Ten prvý mail od nich ani netuším že mi prišiel, asi som si myslela, že je to nejaké promo alebo reklama a ani som to neotvorila. A na druhý deň, asi 3 hodiny po deadline mi už píšu, že je to tam, ideme do toho s tebou. :-) Tešila som sa veľmi a nechápala, že či sa mi to len nesníva. Adidas? Ja?

      Začali mi chodiť maily o tom, že by malo prebehnúť úvodné stretnutie, aby sme sa spoznali medzi sebou - v centrále v Nemeckom Herzogenaurach. Išlo o to spoznať svojich mentorov a v mojom prípade aj parťáka na tento projekt. Ide o to, že sme dvaja kolegovia zastrešení horským vodcom/mentorom, ktorý nám bude pomáhať, keď bude treba a bude dávať pozor na bezpečnosť. Predsa len, výber robili po internete a teda si nikdy nemôžu byť istí, koho vybrali. 




Náš tím - Jule, Fuči a Toni



     Na prvom mítingu, ktorý Adidas nazval „Kick off!“, sme dostali štartovnú pozíciu v meste Predazzo a cieľ už bol dlho jasný – je to Rifugio Re Alberto pod nádhernými Vajolet towers. Ktoré, okrem iného, boli aj môj tohtoročný cieľ lezecký. Vravím si, že SEN! :-)  V centrále Adidasu nás čakalo veľké privítanie, grilovačka, basecamp s karavanmi pre všetkých 15 teamov. A v karavanoch – to, na čo sa každý z nás nepochybne tešil -  sponzorské oblečenie, nejaká lezecká výbava a pochutiny plné energie na samotný projekt. Gély, tyčinky, smoothie. 


     Rečník, ktorý nás privítaval, samozrejme nezabudol urobiť teátro a hneď na začiatok na nás vysolil, že sme boli vybratí 30ti z 1300 prihlásených. Všetkých predstavil a keď povedal, že je tu jediný človek z Česka, tak sa všetky pohľady upreli na mňa a ja som im musela oznámiť, že ja som vlastne zo Slovenska. :-D Administratívne chyby existujú aj u veľkých firiem. Ale hlavne sme sa zasmiali a ja som celá očervenela, že na mňa kukajú.




Basecamp len pre nás



     Po veľkom privítaní v centre ich kancelárií, kde bola úplne cítiť tá atmosféra, ako sa hádajú, že ktorý druh gumy použijú na podrážku a vášnivo debatujú o strihu novej bundy, nás zobrali na grilovačku a už spomínaný basecamp s karavanmi. Tam sme mali možnosť okrem naplnenia žalúdkov, vyskúšania oblečenia, prípadnej výmeny za inú veľkosť a výberu okuliarov, komunikovať s ďalšími teamami a začať plánovať trasu a spôsob, akým chceme 4 dni fungovať a premiestniť sa z našej štartovnej pozície Predazzo do Rifugio Re Alberto. Rozprávala som sa so svojou parťáčkou a zisťovala, aké má ona plány a rozmýšľala ako ich skĺbime dohromady, aby sme boli všetci spokojní. V tomto projekte ide dosť o schopnosť spolupracovať a vytvoriť niečo čarovné. 




Z Tonim pozeráme, kde sa budeme pohybovať



     Samotný plán vám neprezradím, ale poviem, že to budú dni plné lezenia a trailového behu. Obe sme sa zhodli, že si chceme jeden deň zalietať - nie však s padákom na chrbte, ale keď bežíte po nejakom krásnom skalnom hrebeni a všade navôkol je nádhera. Vy si bežíte a cítite sa ako v raji a proste a jednoducho LIETATE. :-) Pocit slobody, ktorú nám to dáva, je neopísateľný a doslova vás to odliepa od zeme a berie do neba.  Ďalšia vášeň - hlavne moja - sú klasické cesty v Alpách, ktoré by som chcela zaradiť to nášho repertoáru. Jule (tak sa volá moja parťáčka) lezie hlavne športové cesty, zimné lezenie a už dlho neliezla. Samozrejme musím dbať na to, aby to zvládla na druhom konci a tak volím cesty, ktoré ja budem mať aj na lezenie, ale s prevahou, a Jule si ich užije na druhom do sýtosti. Náš mentor TONI si nás samozrejme musí otestovať, aby vedel čo dokážeme, takže postupne budeme zvyšovať úroveň. Teda dúfam v to, že Jule bude zbehlá a pôjde jej to od ruky a bude mať z toho radosť. 





Naša štartovná pozícia a cieľ



     To je vlastne jediný problém, ktorý tu vidím - pretože som sa nemala s kým prihlásiť, tak ma čaká takýto projekt s niekým, kto neviem ako na tom je lezecky a fyzicky. Lebo 4 dni vkuse bude záhul. Lezenie, nástupy, beh, presuny na chaty a to bez použitia auta alebo verejnej dopravy. Našťastie, keďže videli, že obe lezieme a trošku beháme (aj keď Jule celkom dosť), dali nám primerané štartovné miesto, aby sme nemuseli celé dni iba behať, aby sme to vôbec stihli, ale aby sme mohli väčšinu dňa stráviť lezením v stene, kde neprekonávate veľké vzdialenosti. Niektoré teamy majú štartovné miesto dokonca 150km od cieľa a my máme krásnych 20km, kedy sa môžeme pomotkať po kopcoch a vyliezť si pekné klasické cesty a zabehnúť nejaký pekný lezecky ľahký hrebeň. 

     Na konci projektu sa všetci stretneme v cieli cesty  - Rifugio Re Alberto - a tam budeme zdieľať s ostatnými, čo všetko sme zažili a oslávime celú akciu. Dôležitá je momentálne príprava a aby nám vyšlo počasie, pretože to je rozhodujúce v každom prípade. 




Nové boty od Adidasu v zábehu




     Na projekt, ktorý poriada taký veľký žralok ako je Adidas, sme dostali od nich celkom peknú kôpku vybavenia. No sami si musíme doplniť tento balík vecami, ktoré máme radi, na ktoré sa vieme spoľahnúť a ktorým veríme že budú fungovať. Preto som požiadala svojho sponzora - slovenskú firmu ZAJO - či by mi boli schopní na tento projekt poskytnúť nejaké ich špeciálne kúsky, ktoré mám rada a chcela by som ich použiť. Najdôležitejšia potreba, ktorú som mala boli legíny  a dostala som hneď dvoje ZAJO Contour Pants. Keď som si obliekla, tak som mala pocit že som v perinke. Druhé Elsa Merino Pants aby zahriali po večeroch. Ďalej merino čiapku, spodné prádlo merino aj Contour, uterák a tričko Elsa Merino. 




Novinky v mojom šatníku od ZAJO



     Ďalšie Zajo kúsky už mám v šatníku dlhšie a je to primaloftová bunda Alta, polartecové legíny Caroliona, ktoré som v Tatrách a Alpách potrhala a zašila už toľkokrát, že sa divím, ako ešte držia pohromade. Ďalšie detaily, ako šatka a členkové ponožky Active Socks, ktoré určite narvem do tých Adidasov - ako by poznamenal kamarát. :-) A celé to zabalím do ich batohu Eiger 35. 





Výbava od Adidasu



    Čo sa týka vybavenia od Adidasu  vybavili nás teniskami Trailmaker, bundami Agravic climaproof 3, Agravic Alpha, mikinou Skyclimb, primaloftovou vestou Skyclimb 3 (myslím bo som už vyhodila štítky :-) ), kraťasy Endless Mountain, dlhé nohavice Multi pant, Merino tričko Agravic Tee, a tričko Climb the city Tee. Okrem oblečenia a tenisiek ešte okuliare Tycane pro outdoor, cez ktoré sa geniálne pozerá. Ďalej nejaké lezecké vybavenie od Petzl, gély, tyčinky a smoothie od PowerBar  a obedový box Terrex, v ktorom sme našli klobásky a tvrdý syr - asi ako železnú zásobu. Aj keď klobásky a syr som nechala hneď kamoške.  :-)



     Mimo to si ešte beriem ultraľahký batoh Simond cliff 20 na lezenie do steny - aby sme nemuseli všetky dni niesť ťažké batohy a mohli sme si to užiť. 


     Ešte ma čaká naplánovať si, čo budeme jednotlivé dni jesť - keďže akciu zastrešuje Adidas, tak máme k dispozícií balík peňazí na jedlo a na chaty. Rozhodli sme sa, že ho využijeme hlavne aby sme so sebou nemuseli ťahať spacák, karimatku a varenie s jedlom na všetky dni. Takto nás to príjemne odľahčí a pôjdeme relatívne ľahko nabalení. Rozmýšľala som, že sa skúsim zbaliť len do toho batohu Simond - hlavne kvôli tomu, že keď budem ťahať nejakú cestu, tak s väčším v tom teple by to nemuselo byť príjemné. Ale to musím ešte odtestovať v realite, či sa mi tam zmestí všetko, čo budem potrebovať.



     Takže s takouto prípravou sa tešíme na to, čo nám chystajú kopce a budeme si vážiť  každý jeden moment, ktorý nás privítajú a dajú možnosť sa učiť a zlepšovať. 

A keby ste predsa chceli aspoň tip kde sa budeme pohybovať tak tu. :-) HORE ZDAR !