pondelok 14. mája 2018

Rande s Titankou, 30.3.2018







                Celé to začalo dávno predtým, ako sa spustilo to Titankové ošiaľstvo tejto zimy - po prvom preleze Ondra a Viťa. Bolo to na začiatku tejto sezóny a ja som sa spolu s Helmutom, Robom a Stanom išla prejsť do Javorovej doliny na skialpoch. Síce sme museli prvú hodinu od horárne kráčať na pešo, ale to nás nezastavilo. S heslom „Lepší zlý deň na horách, ako deň v kancelárií.“ sme sa aj tak vybrali na výlet.

                TITANOVA PASCA - ten názov som počula prvýkrát ten deň, dovtedy som ju nepoznala. Keď sme prechádzali popod ňu a chalani o nej rozprávali – vyzerá, že sa v nej robia podmienky, ale to určite padne. Ja som však cítila niečo iné. Nedá sa to určite vysvetliť, no vedela som, že tento rok tam bude niečo, čo nebolo veľa rokov - podmienky ako sníček. Nechystala som sa do nej - vedela som, že sama na ňu ešte nemám. Je to veľkolepá cesta a treba k nej pristupovať z úctou a pokorou. Pochabé a príliš hlúpe predimenzovanie svojich schopností by tam mohlo prísť draho. No keď som chalanom povedala, že tento rok tam budú fest dobré podmienky, že to cítim, tak na mňa pozerali, že jasnéééé, veď ty asi nevieš, o čom hovoríš. Každopádne, táto cesta sa dostala na môj zoznam vysnívaných – tie, ktoré chcem vyliezť, keď budem raz veľká. Fascinovala ma a vedela som, že to bude niečo veľké a prirodzene aj fest ťažké. Takže na teraz som si tam vyhliadla Bratislavský ľad a Poľskú cestu.
                Prišiel prelez Ondru a Viťa a už bolo jasné, že tento rok tam sú vážne podmienky desaťročia. V tej dobe som sa dohovárala s Paľom Rajčanom na tom, že spolu niečo vylezieme v zime. Tak som mu hneď ďalší deň po ich preleze písala, že poďme do toho spolu, s tebou si trúfam a aspoň si to tam pozriem. Súhlasil. No nejaké vonkajšie okolnosti nakoniec znemožnili uskutočniť tento plán. A prišiel ošiaľ. Každý, kto mal ruky a nohy, sa tam hrnul. Prišlo dohadovanie o tom, kto to naozaj vyliezol a kto nie a tvrdenia, že ja som vyliezol Titanku, aj keď som išiel len jej najťažšiu časť. Čím ďalej, tým viac mi bolo ľúto tej cesty a tak sa mi zhnusil ten povyk, že sme s Paľkom nakoniec 15.1. vyliezli Weberovku miesto Titanky. Súhlasila som zo zmenou plánu, lebo sa mi do Titanky proste nechcelo ísť.

                Tento rok bola pre mňa fakt celkom fajná zimná sezóna. Cez mesiac a pol každý deň na lyžiach a 14 vylezených zimných tatranských ciest + ešte celkom pekná porcia ľadov. Mala som skvelých parťákov, teda hlavne Šimona, s ktorým som vyliezla polovicu spomínaného a s ktorým som vniesla do tichých tatranských stien trošku spevu a veľa zábavy. Paľka - prvotriedneho lezca, ktorý ma veľa naučil a to len za jeden a pol dňa. Janka - tiež neskutočný talent lezecký. Marušku - s ktorou sa naše prvé spoločné lezenie zmenilo na súznenie dvoch ženských duší v skale a ľade, vychutnávanie si krás a plánovanie spoločných podnikov. Paľka, Helmuta, Miša a ďalších. Za to všetko som veľmi vďačná.








Night start.



                Ono je vlastne fest zaujímavé, že prvýkrát som o tej ceste počula na začiatku sezóny a dala som si to ako cieľ niekedy vyliezť. A vôbec som netušila, že to bude ešte tento rok. Každopádne som sa zoznámila s Jankom a on mi vraví, že to veľmi chce ísť vyliezť. Chcel ísť sólovať, ale že nech s ním idem do toho. Tak na jeho prianie som súhlasila s podmienkou, že buď to ideme až hore alebo to liezť nechcem. Ak cesta, tak celá. Súhlasil, pričom sme samozrejme počítali, že budeme hodnotiť bezpečnosť pokračovania až na Rohový hrebeň - kvôli snehu.
Nastal deň D a kráčame nabalení do doliny, kde nás čaká bivak pri chatke. Tam sme plánovali nechať nadbytočné veci, aby sme liezli relatívne naľahko.

                Ráno budík pred východom slnka, dávame kašičku na ráno a začíname. Nemám pocit, že by nejako ubudlo z toho batohu. :-D Idem prvá v lese - to ešte problém nie je, prepadám sa len trošku, ale keď vyjdeme z lesa von, tak už to je aj dosť únavné. Nevadí. Janko celú zimu skoro neliezol a chodil do práce a len včera sa vrátil po mesiaci z Nemecka. Tak v rámci solidarity (vidím že nemá nabehané) šľapem skoro celú stopu. Aspoň si zatrénujem. Na chvíľku ma vymení, ale potom opäť idem do čela. Druhému sa ide hej!  Veď on bude možno ťahať celú cestu, ak to mňa nepustí, tak ja si odmakám zase ostatné. Sme dohodnutí, že ja pôjdem podľa pocitu „Pozriem a vidím, či idem ťahať“. Nepotrebujem sa niekam hrnúť a niečo si dokazovať, dnes som tu na želanie niekoho iného. A po dvoch zimných pádoch mám aj rešpekt. :-)

Kráčanie dolinou bolo nakoniec ok. Najťažšie prešľapávanie bolo smerom hore k nástupu cesty. To bola fakt drina. A čo nevidíme - za nami si vykračujú dvaja týpci a blížia sa k nám, akoby išli po námestí v Martine. Srandujeme a kričíme na nich, či sa im ide dobre po eskalátore. :-D Oni že jasné a že fest to vychytali. Ráno ich na horáreň zobrali dvaja Česi, ktorý v tomto príbehu tiež zohrajú rolu a teraz im dáki dvaja „blbci“ šľapú stopu. :-D Nuž čo, niekto má šťastie. Nakoniec potiahnu pár výškových stopu oni. No do cesty nás púšťajú prvých - za zásluhy. Fakt neviem, kde zmizli stopy z minulého týždňa, keď tu bola Lenka.






V prvej dĺžke trpím, zamrzli mi prsty. 



Všetko by bolo v pohode, keby som tak nevychladla pri prezliekaní. Prvú dĺžku ťahá Janko. Podľa stavu ľadu nám je jasné, že to nie je na súbežné lezenie. A už vôbec, keď sú pod nami dve družstvá – blížili sa totiž aj dvaja Česi. Prvú dĺžku, keď doliezam Janka, mi príde neskutočne zle - je mi na zvracanie, točí sa mi hlava, ledva leziem. Každú chvíľu myslím, že odpadnem, no v hlave mám, že ho musím rýchlo doliezť, aby som sa niekde nezasekla. Doliezam ho a trošku mi začína prepaľovať ruky. Je to jasné. Je mi zle z bolesti, lebo mi zamrzli ruky až príliš - už sa mi to raz stalo túto zimu. Zaujímavé je, že nebolo až tak chladno. Už som liezla aj pri nižších teplotách a toto sa mi nestalo. Bolesť je na nevydržanie a Janko na mňa kuká, že či zlaňujeme dole. Vravím mu, že to nie, je len zo zimy, už sa mi zohrievajú prsty. Púšťame dvojku za nami pred nás. Bohužiaľ by sme ich zbytočne zdržali čakaním na to, kým sa mi zohrejú ruky. Bolesť prechádza, robí sa mi lepšie, pijem. Janko sa na mňa kuká, že či idem ďalšiu dĺžku. Popravde, nechce sa mi, ak si pomyslím, že by sa mi to stalo znova.






Cez deň máme úchvatné počasie. 



Ide on. Teda až po tom, ako čakáme hodnú chvíľu v štande, aby dvojka nad nami dostatočne odliezla. Druhá dĺžka zase krásna, aj keď ľad je poslabší. Miestami snehový, miestami sa štiepi, miestami krásny, masielkový. Jankov prvý ľad túto zimu a prechádza sa v ňom, ako keby si vyšiel na vychádzku. Vidím v ňom istotu. Ja si za ním frčím bez problému, s prevahou a vravím si:  „Hmm, škoda že mi prišlo zle, toto by som aj ja potiahla.“ Ale netreba hlúpo riskovať. Tretia dĺžka a pred nami drytoolový prelez prahu. Čakáme kým odlezie družstvo pred nami. Ťahá zase Janko – toto si netrúfam. Ide si s prevahou. Očividne má trošku iné limity. Odistiť sa to dá krásne a dolez do ľadu a snehu. Táto pasáž je pre mňa krásna a nepríjemná zároveň. Tesne podo mňa sa už nasáčkovali dvaja Česi a teda ak by sa mi šmyklo, tak schytajú krásnu tetovačku. Ale fest pekná drytoolová ladička. Výlez to zhnitých snehov, ale stále dobrých tráv. Dole však padajú nejaké voľné kamienky. A že ich je tu požehnane. Samozrejme, z hora na nás padajú snehy a ľady z družstva tesne nad nami.





Štvrtá dĺžka už aj ja v akcii. 



Janko sedí v štande a vraví, že asi chvíľu počkáme, lebo nad nami je žľab, ktorým to všetko letí od družstva nad nami. A pýta sa ma, či idem ďalšiu dĺžku, či som fresh. Pozriem hore a vidím, že idem na to. Beriem si šróbky a dáke friendy. Ľadík je masielkovo-snehový. Takže šróbky sú niektoré len pre dobrý pocit. Ale zato čo zásek, to štand. Vybieham to rýchlo a dobieham dvojku nad nami. Ich čaká najťažšie miesto a zdá sa, že sa tu nemáme kam pomestiť so štandom. Tak vyliezam na snehový prevej na pravej strane, zakladám dvoch friendov a jednu krátku šróbku do najlepšieho ľadu, aký som po ceste stretla a odisťujem Janka.  Je mi zima fest, lebo sedím na snehu, ale dá sa to zvládnuť. Janko dolieza a smeje sa, že už dlho (alebo možno ani nikdy) za nikým nevyberal istenie. :-D Vtedy mi napadá, ja som ťahala v Titanke a bolo to v pohode, waaaaw to je super.  Fest fajn pocit. 





Štand na preveji.



Čakáme, kým odlezie dvojka nad nami. Nechávajú nám tam skobku zabitú, že im ju dáme hore. Túto dĺžku bolo skoro jasné, že ťahá Janko. Keď ho v tom vidím, tak sa tam prechádza ako nič. Vravím si, hmmm feest dobré. Dobrý je chlapec zjavne. Veď to chcel ísť sólovať, tak jasné. Ale už to neni na sólo, myslím si ja. Miestami je to zradné. Je to predsa pasca. Janko lezie ako nič, na celú drytoolovú dĺžku dal asi 4 istenia. Má morálový nadlimit. Ja za ním najskôr skoro atakujem dvojku pod nami svojimi hrotmi keď vyliezam zo štandu. Sú hneď podo mnou a nezmestíme sa tam. Leziem a celú dobu si predstavujem, ako by to bolo, keby to mám ťahať. Myslím, že by som sa dosť vybála. Snehy pomedzi skaly sú prehnité, jediné čo ešte drží, sú trávy. Aj to niekedy len ako tak. Pohyb v tejto dĺžke fyzicky s prevahou, psychicky na prvom by to bol záhul.

Keď odliezam do tejto dĺžky, počujem pod sebou, ako nalieza jeden Čech a ich slovnú prestrelku nadávok a nervozity medzi sebou. Prosia ma, aby som im tam skobu nechala, že nám ju zoberú hore. Keď už som na konci dĺžky, kričia mi, že či im zhodíme lano. Pýtam sa Janka. Že ok. Pripravujeme lano a zhadzujeme. Štand v cepínoch. A týpek sa zrazu vynorí hore už vylezený. Že mal slabú chvíľku. No nás to zdržalo. Dvojku nad nami už nedobiehame.






Dolez na hrebeň, hmla, sneženie, silný vietor. 



Ďalšiu dĺžku za IV ťahám ja. Istenie každých 20m a lezieme súbežne. V istej chvíli sa mi už nechce ťahať za sebou lano. Aj tak je to zbytočné a vyhrabávať istenie by nás veľmi zdržalo. Je 18 hodín a za hodinu zapadá slnko. Katalógové počasie sa mení na mrholenie, sneženie a vietor. Janko dolieza do cepínového štandu a balíme laná. Lezieme hore sólo. Alebo skôr buldozerujeme hore. 20 cm nového snehu na tenučkej ľadovej kruste, ktorá sa borí a pod ňou meter hranatozrnného a ložiskového snehu. No krása. Snažíme sa ísť po stope, čo urobili chalani pred nami, ale je to prd platné. Ideme si svoju, ktorá nie je tak rozbitá. Preberám vedenie nech si Janko trošku oddýchne, a on na mňa dáva pozor za mnou, lebo sa to šmýka. Potom ma predbieha pred vrcholom, lebo sa tam neviem vyhrabať z jedného miesta. Neskôr sa dozvedáme od chalanov, že to vraj liezli 3 hodiny. Neviem, ako je to možné. My sme dolez mali hotový za 50 min a zdalo sa mi to fest blízko. Keby sú v doleze dobré podmienky, dalo by sa to vybehnúť do 30 min. O 19-tej si fotíme vrcholovku. Vôbec nič nevidno a z druhej strany Rohového hrebeňa fuker, že sa nedá držať na nohách. Vieme, že po hrebeni to nepôjde. Musíme naspať do závetria. Do žľabu nad Bratislavským ľadom. Zlaňujeme a schádzame ním a Česi sa k nám pridávajú. Spájame svoje sily, lebo už začína byť tma. Do polky žľabu zídeme za vidna.





Vrcholovka, nejako sa s ňou nepipleme, lebo väčšina fotiek je na GoPro a fučí ako blázen.



Je tma, vidíme len svetlo čelovky na hlavách. Okolo nás (a cez nás) frčí jedna lavínka za druhou. Počasie je brutálne. Vietor nám strieka ľadové ihličky rovno do tváre. Ale zato v žľabe luxusné lyžovateľné podmienky. Predstavujem si, ako lyžujem dole a zlaňujem iba cez ľad. V rámci bezpečnosti schádzame dole s pomocou lana. Lavínky sa stupňujú. Sme celí mokrí, ale sme v pohybe a tak je nám teplo. Bratislavský ľad je tak vytečený, že štandujeme 3 metre nad zemou v dvoch abalakoch štyria ľudia. A však príliš jednoduchý deň bol, vraví si lano a sekne sa. Janko pozerá na mňa. Vravím mu ser na to, máme dosť. Chalani sem zajtra idú. Zoberú nám ich. Chalani prikyvujú. Jankovi to nedá. Na tiblocu dáva istené sólo. Večer v spacáku mi potom prezradil, že sa mal na to vykašľať. Že to ho najviac unavilo. Lebo cez neho lietali lavíny. Ja ho čakám dole. Totálne mokrá a začína mi byť zima. Idem teda s jedným z tých Čechov dole, k ich stanu, že uvaríme čaj a nech nevisíme štyria v tých abalakoch. Druhý Čech zostáva z Jankom hore.

Stretávame sa dole pri stane. Všetci štyria. Fučí ako blázen. Nezávidím chalanom, že tu idú spať. Nás čaká zostup k chatke, tam máme spacáky a večeru. Ani neviem, či som hladná, myslím teraz hlavne na bezpečný zostup. Okolo pol jedenástej sme pri chatke. Tu už tak nefúka, vďaka Bohu. Janka vypína. Líha si do spacáku. Ja teda varím, lebo sme hladní a smädní. Fajná to ta dehydratovaná strava. Človek si fakt urýchli zaplnenie žalúdka. Pijeme, konzumujeme a zrazu kóma. Ani sme nestihli dojesť. :-D Ráno sa budíme o 7mej a mňa čaká asi to najťažšie z celej cesty. Vopchať nohy do úplne mokrých ľadových Batúr a ísť sa vycikať. :-D Fakt nepríjemné. Ale po chvíli sa mokré ponožky zohrievajú. Dojedáme večeru a bez hanby zaspávame. Inak leje ako z krhly, takže nemáme v pláne niekam vyraziť. A aj keby nelialo. Máme úplne všetko mokré. Moje Batury som sušila ešte ďalšie dva dni. :-D Takže nás čaká len zísť dole do nejakého tepla, kde sa uschneme.

Titanka sa pre mňa stáva synonymum k veľkoleposti, škoda, že sa z nej stala na túto zimu promiskuitná dáma, ktorú si bez ostychu mohol zobrať skoro každý. Samozrejme, nie tak úplne skoro. Je to skutočne ťažká pasca a nikdy ju netreba podceňovať. V jej plnosti od parkoviska až na Rohový hrebeň a naspať na parkovisko je to dielo umelecké. Nás preverila svojimi podmienkami a aj počasím a okolnosťami, za akých sme ju liezli. Veľký klobúk dolu Ondrovi a Viťovi, že toto dielo túto zimu objavili a možno tým inšpirovali aj ostatných ísť ho objavovať a obdivovať. A veľká úcta prvovýstupcom. Poklona všetkým čo ju celú vyliezli. Bohužiaľ, fotiek z nej máme len zopár, lebo pri zlaňovaní som prišla o GoPro, keď sa zlomila karabína, na ktorej bola cvaknutá a teda máme len zopár fotiek z Jankovho telefónu.

Moja vďaka patrí Jankovi, všetkým mojím parťákom s ktorými som natrénovala, že som si mohla dovoliť ísť to vyliezť, trénerovi, mojím sponzorom Zajovi a Adidasu za ich oblečko a všetkým čo, ma kedy podporili psychicky a motivačne, aby som neprestávala robiť čo ma baví. HORE ZDAR a potom aj DOLE A BEZPEČNE. :-) 



piatok 23. marca 2018

Zimná Weberovka, 15.1.2018


Ach ty panoramata...





             Podmienky posledný týždeň boli perfektné a ja som strávila 4 dni na Zbojníckej chate zo Šimonom kde sme každý deň liezli krásne mixové cestičky. Po tomto náročnom týždni som musela na víkend oddýchnuť a tak som len skialpovala u nás vo Fatre. No na pondelok sme už kuli plány na Titanovú pascu v Javorovej doline. Bola v perfektných podmienkach a už sme ju chceli vyliezť minulý týždeň ale nepodarilo sa nám vôbec ísť do Tatier. Z Paľom Rajčanom sme sa už dlho rozprávali o tom že spolu niečo vylezieme v zime a toto bol perfektný plán.

              Životné okolnosti ako presviedčanie zo strany ďalšej dvojky Paľových kamošov ktorá sa k nám chceli pridať nás nakoniec nasmerovalo na Brnčalku kde sme chceli vyliezť Biely kvet alebo niečo čo sa nám bude páčiť. No nakoniec sme zostali len dvaja ktorý mali záujem vyraziť. Paľo sa však skoro kvôli pokazenému autu odvolal tiež. No nakoniec sa na poslednú chvíľu v nedeľu večer o 4tej hodine rozhodujeme že vyrážame. Paľo dorazí na svojom aute ku mne a tam ho nechávame a vyrážame na mojom oproti noci asi okolo 6tej večer.
             Na Bielu vodu prichádzame 19:20, na rýchlovku balíme, obúvame a vyrážame na chatu. O 21:00 úspešne prichádzame na chatu. Ani neviem ako to ušlo, lebo sa celú cestu dobre bavíme, riešime taktiku, Paľko mi dáva rady a prípadne zisťuje moje postupy pri lezení, alebo sa len tak bavíme o živote. Veľmi príjemná prechádzka pod hviezdami. Na chate sa narveme gulášom, lebo Paľo mi vysvetľuje že za dobu čo lezie zistil že keď sa deň predtým poriadne naje tak potom má to lezenie úplne iný rozmer. Takže poslúcham jeho radu a tak trošku experimentálne prežúvam každé sústo. Možno aj preto že som mäso nejedla asi rok mi je v noci na zvracanie. No z ťažkosťami to prežijem. Myslím že ho nejdem zase začať jesť. Zatiaľ si ho moje telo nepýta. Vlastne až večer sa rozhodujeme že ideme vyliezť Weberovku. Je to môj sen už asi 3 roky odkedy som začala liezť v horách a vyliezla som ju v lete, a Paľo o tom vie. Myslíme si že by v nej mohli byť podmienky a tak napriek odhováraniu chatára sa do nej ráno pustíme.




Ráno zo slniečkom



               Ráno budík na 6:00. Dáko to nehrotíme. A o 7:40 sme pod nástupom. Je fest kosa, -14 stupňov. Človeku je zima už minútu po tom ako sa prestane hýbať. Taktika je jasná. Valíme. Radšej kratšie dĺžky aby ten čo je na štande nemrzol tak dlho, menej istení ale tutové aby sme sa nezdržovali a hlavne druholezec lezie čo najrýchlejšie a ľahký terén tiež. Prvú dĺžku preto sólujeme. A istíme až ďalšie. Začína Paľo chcem aby udal tempo aby som pochopila jeho spôsob, a mohla v ňom pokračovať. Snehy v žľabe sú celkom sypké dosť to padá ale v ceste je fajný ľad. Miestami trošku snehovejší ale stále krásne drží.




Paľko lezie druhú dlžku za IV.



              Robíme krátke dĺžky zhruba 30m ideme po starých štandoch. Nové sme našli myslím dva. Neviem čím to je lebo ja som tuto cestu už dvakrát liezla v lete a Paľo tiež raz. Možno boli zasypané. Ale pamätám že keď som to liezla prvýkrát tiež sme po nich neliezli lebo sú nejako zvláštne umiestňované. Asi kvôli dažďu a snehu padajúcemu. Asi v tretej dĺžke to už bola za V. cez nás prefrčí menšia prachová lavína. Kurnik ja mam kapucňu dole a tak mi všetko zapadá za golier. Nepríjemné. :-) 




Snehy občas sypké ale Paľko to už pozhadzoval dole. Aj to drží. 



             Nezdržujeme sa chceme valiť dĺžku za dĺžkou, keď budeme na Nemeckom rebríku dosť skoro tak ideme až hore. Doliezam Paľa do štandu a chystám sa ťahať keď tu zrazu Paľovi spadne rukavica až dole. Trochu nadávok sa ozýva do doliny. Nemáme čas sa veľmi fotiť ale keď som v tejto dĺžke na dobrom mieste tak vravím Paľovi nech mi spraví aspoň jednu fotku, na pamiatku. Predo mnou hladká platňa, asi druhé najťažšie miesto Weberovky. Paľo sa ma pýta či to idem ťahať. Kukám do toho a vravím jasne. Spomaľujem tempo, kukám kde založím istenie a idem na istotu. Snehy v kúte sú sypké, vôbec nedržia skopávam ich dolu. Takže pomaly nemám kam dať ľavú nohu musím sa celá dostať do tej platne vpravo. Vľavo ďaleko mám skobu, cvakám ďalšie istenie zhruba keď mam posledné pod nohou a leziem ku kľúčovému miestu dĺžky, komín sa zužuje narážam chrbtom do zadnej steny a nedá sa mi zdvihnúť kvôli tomu vysoká noha. Sú tu veľmi zaujímavé podmienky na platni sú kde-tu poprilepované ľadovo snehové vankúšiky, ktoré z vrchu držia celkom. No stále si nie som istá či vydržia. Police kde sa vraj dá oddýchnuť sú zasnežené takže nevidím kam môžem dať nohy. Musím použiť len tieto vankúše. Na ďalší však nedočiahnem aby som do neho mohla seknúť cepín. V tejto chvíli si kontrolujem kde mám istenie aby som vedela čo ma čaká v prípade pádu. Pohľad nie je povzbudzujúci. :-D No a vravím Paľovi „A teraz sa poserem“ a kontrolujem či dáva pozor. On si akurát vyberá rukavice z batohu a síce drží pevne v rukách laná, ale mám tam trošku banán a to mi na odvahe nepridáva. V tej chvíli sa posúvam nohami o 5cm vyššie na taký slabší snehovo-ľadový vankúš prilepený a naťahujem sa tesne na jedno miesto čo vyzerá stabilne a sekám do neho cepín. Natiahnutá ako na škripci si vravím, teraz alebo vôbec, teraz sa proste neposerieš. A dvíham sa na ruke a driem sa v úzkom komíne. V tej chvíli rýchlo hľadám dobré nohy nech mi trošku klesne adrenalín. Ešte celkom jemný ale už nie tak ťažký dolez a som v štande. Pod kľúčovým miestom to vychádza na Paľa. Čo je fajn M6 by sa mi asi dvakrát nechcelo ísť ťahať. :-D Ešte sa musím viac vyliezť.





Ťahám svoju prvú zimnú M5 čo si uvedomujem až po dolezení celej cesty. :-D



                Paľko to lezie z gráciou. Darmo má trošku iné limity. Prelieza oblez a štanduje, lebo chce robiť následný traverz naspať do žľabu cez ten šuter, tak aby mu nedrhlo lano. Takže rozdeľuje túto dĺžku na dve. Celkom jemné a mne sa tam šmykne zbraň lebo sú biedne snehy a sadám do istenia. Aj mi nateká trošku a je to fakt celkom lezenie. Krásne M6. Len škoda že tie snehy pomedzi skaly tak nedržia akoby mohli. Máme za sebou kľúčovú dĺžku spokojne komentuje Paľko. Dávame si pästičku. :-)




Paľko ťahá kľúč celej cesty. Zbrane nedržia snehy sú biedne všetko sa to vysypáva preč.



                Ďalšia dĺžka za M4-5 ťahám ja, pamätám si ju veľmi dobre z leta, celkom vysoký výlez po úplne hladnej platni, teraz je zasypaná sypkým snehom a v pravej časti trošku ľadu, kopem do neho a trošku dosť sa odštepuje, kvôli tej zime, musím opatrnejšie lebo Paľo nebude mať po čom už liezť, a sype sa to na neho dole do štandu. Vyhrabem ten zasypaný kút a dávam tam dole frienda, no potom už sa až hore nedá založiť nič. Je to úplne hladké. Jeden či dva kroky z nádychom a som na konci. Paľo ma dolieza. Balí lano a ja idem šľapať stopu, lebo v žľabe je fest veľa nespevneného snehu a všetko sa to sype. Nie je to moc ideálne na rýchly postup, vlastne úplný opak. Trápime sa v tom snehu a občas prešľapávame na mieste. Na nemecký rebrík dorazíme trošku vyšťavený po sólovaní toho žľabu, a výleze. Je 12:30 a sme na Nemeckom rebríku. Pozeráme sa do cesty a odhadujeme čas a ukazujem Paľovi kadiaľ vedie trasa v štítovej stene. Paľko sa ma pýta ako som na tom energeticky. Už to nie je to čo ráno ale vravím mu že ešte fajne. Rozhodujeme sa teda či ísť hore, Paľo mi hovorí predbežný časový odhad kedy kde budeme.




Štítová stena



               Asi kvôli viacerým faktorom sme sa nakoniec rozhodli neísť hore. Aj keď je to trošku škoda. Je mega zima. -14. Je to asi tak, že lezieme v primaloftke a je nám teplo a hneď v tej chvíli ako sa prestaneme hýbať začíname cítiť zimu. Ešte nikdy mi nebola zima v Baturách ale tam sa mi to stalo aj ked len jemne. Paľo stratil rukavicu, čo nepôsobí veľmi motivačne. Sneh je sypký až tak dobre nedrží, hlavne na policiach a v žľaboch. A chcelo by to ešte o dve hoďky skôr ráno vstať a tak to buchnúť až hore, bo je kratší deň. Každopádne sa rozhodujeme cestou prezlaňovať dole a budeme hľadať Paľovu rukavicu.




Zlaňujeme 



                Za hoďku sme dole zlanený, som tester a nachádzam rukavicu tešiacu sa z plného zdravia. Paľko sa tiež potešuje. :-) Na chate nás čaká polievočka a už len cesta domov. A mňa potom asi 4 dni nevoľnosti žalúdočné, neviem čím to bolo, či vodou, alebo tým jedlom. Ale bolo to fest nepríjemné. Každopádne to neprebije tú krásu a radosť z toho čo sme vyliezli. Ďakujem týmto perfektnému parťákovi a aj sponzorom, ktorý ma podporujú. :-) Bez Vás by to nešlo.





 HORE ZDAR!













piatok 16. februára 2018

Hochschwab Sudwand a priľahlé údolia



Uchvatná stena Hochschwab Sudwand







            Cez víkend sme boli liezť na Kalamárke s Alou a Maťom a bola z toho super akcia.  Spomínali, že by radi išli niekam do Álp alebo Dolomitov. Víkend sa podaril a my sme sa rozišli každý do pracovného týždňa.
            A zrazu zvoní telefón, volá mi Maťo. Čau s Alou sme rozmýšľali ísť na Hochschwab a napadlo náš, či by si sa k nám chcela pridať. Zišiel by sa nám niekto, kto vie liezť po vlastnom a má skúsenosti v horách. Liezli by sme traja a ako bonus nám za cestu nemusíš nič dať. Ja sa zarazím, lebo to som nečakala. Ako čerstvo vyštudovaná Magistra umenia som si ešte prácu nenašla, mám dosť voľného času, ale aj málo finančných prostriedkov. Dobre vedeli ,čo na mňa použiť. Vravím Maťovi, že ešte neviem, že si to musím premyslieť.
            Vo štvrtok sme ešte stále nevedeli ako to bude, počasie v Alpách sa ukazovalo ako neisté. Je piatok večer 19:00. Ja mám za sebou krásny a náročný deň. Volá mi Maťo, že teda odchod zajtra je ráno o 9:00 a že či idem. Dohadujeme sa v rýchlosti, či máme matroš. Chýbajú nám friendy a laná. Maťo s Alou nemajú. No mňa čakajú úplne nové zimné polovičko-dvojičky u Šimona v Květné a Paľo mi požičia friendy. Všetko je teda vybavené, robím rýchle baliace úkony a idem spať.





Úderná partia




             Perfektne načasovaní sa stretávame pred bytom a veci prehadzujem do ich auta. Ideme traja, ja mám dosť komfortík vzadu na troch sedačkách a trošku pospávam. Pustím si hudbu, som spokojná. 
             Medzi zastávka u Šimona, kecáme o lezení a o všeličom. Zrazu ma Maťo upozorňuje, že už máme po návštevnom limite. A to som ešte ani laná nevidela. :-D Sú krásne. Ďakujem Šimonovi za ochotu, s ktorou to celé pre mňa vybavil.
             Dnes je už týždeň od tohto výletu a jedno z mojich lán sa váľa niekde na dne rieky v údolí Val Veny na talianskej strane Mont Blancu. Píše sa to ťažšie, keď viem, že som ho použila len raz, než mi celý batoh strhla rieka so všetkými vecami, keď sme smerovali do bivaku Eccles a liezť na Blanc. Je zvláštne, že píšem o tom, ako nám dobre bolo na Hochschwabe, keď som pred 3 dňami prišla o podstatnú väčšinu svojho horolezeckého vybavenia, že ani prilbu nemám. :-D Ale to bude iný príbeh. Naspäť k tomu nášmu. Veď je nevyhnutné, že to bude super akcia, takže čoho sa báť. Pre mňa osobne nasleduje dlhý spánok, skoro až do cieľa našej cesty.




Prvá cesta našeho výletu Die Daltons za 5-




             Zas až tak dlhý nebol, lebo z Martina je to 5 hodín autom. :-D Je sobota poobede a dohodli sme sa, že sa pôjdeme prejsť niekam do doliny, poprípade vylezieme jednu ľahučkú platňu, čo tam je, cestou Die Daltons- Rauchtalplatte za 5-. Asi 4 dĺžky, z toho 2 lezecké a 2 len taká „choďárna“. Platňa krásna, miestami až príliš položená, ale aspoň sa trošku zohráme v pohodovom teréne, aby sme boli pripravení na väčšie podniky. 




Varíme, hľadáme hríbiky a miesto na bivak



              Spíme v lesíku, v mojom expedičnom stane, ktorý som nepoužila tak rok a pol. :-D Na večeru sme si uvarili cestoviny s omáčkou a pestom a ja som našla v lese niekoľko rýdzikov,  tak som ich tam hodila tiež.




Správny štart do nového dňa :-D




              Druhý deň sa nesie v znamení sychravého počasia. My sa chceme presunúť vyššie do doliny na chatu Voisthalerhütte . Spíme až do pol 9 lebo sme unavení z cesty a vieme, že sa nebude dať od rána liezť, tak sa nenáhlime. Dáme kašu na ráno a presúvame sa do opačnej doliny, ktorá mieri pod veľkú stenu Hochschwab Sudwand. To je hlavný cieľ našej cesty, preliezť nejaké cesty v tom krásnom masíve platní morského vápna. 
              Prichádzame na parkovisko, odkiaľ sa už dá ísť len pešo a balíme si veci. Ja opäť zbalená na 3 dni v malom batohu Simond cliff 20l, si spokojne kráčam hore. Skúsenosť mi vraví, že kým vyslovene netreba, tak čím menší batoh máš tým lepšie sa zbalíš a menej hlúposti zoberieš.
              Čaká nás nástup na chatu, podľa informácií na tabuli je to 4 hodiny. Vravím si, že hlavne nejsť nejak extra rýchlo, aby sme sa dnes neunavili a boli dobrí na ďalšie dni. No ako som si myslela, nekonečný nástup bolo len veľké preháňanie a za 2 a pol hodiny sme na chate. Nemali sme rezervované miesta, takže sme sa hneď išli spýtať, či ešte nejaké budú. Láger za 8e na noc, no aká krása. A mali sme ho dokonca sami pre seba. Ala by sa vraj nevyspala, keď by sme boli s niekým v izbe, tak našla krásnu podkrovnú kuticu, kde prespávajú len neskorí noční návštevníci v prípade núdze. No my sme boli absolútne spokojní.





Po ceste na chatu stretávame dvoch poľovníkov s úlovkom




               Dali sme si ešte poradiť, že akú cestu by sme mohli liezť, za mokra a dostali sme tip na Weibelkante cesta za 5-, kde sme sa mohli zohrať a zliezť dokopy. Prvá dĺžka z variantov za 5-. Bez tejto varianty mala cesta obtiažnosť 4+. Ťahám prvú dĺžku, je vlhko až mokro a dosť fučí všade naokolo. Týpek na chate vravel, že bolt je až za kľúčovým miestom, a je to vraj také nepríjemné lebo to je do previsu. Neviem do akého materiálu idem a myslím, že to bude lámavé. Veru aj je, takže dávam pozor, aby som nepustila niečo dole do štandu na Alu a Maťa.





Spokojnosť sama 




                Dohadujeme sa, že v rámci rýchlosti pokračujem v ťahaní, lebo Ale je celkom zima. Takže ťahám ďalšie 4 či 3 dĺžky. Až sa dostávam na veľkú trávnatú časť, ktorou sa prelieza pod posledný vertikálny výšvih. A tam ich doberám. Vedľa za hranou, som pri doliezaní videla obrovské skalné okno, ktoré si chcem pozrieť, tak vravím Ale, nech Maťa odistí v poslednej dĺžke, že ja sa tam idem pozrieť. Narazím po ceste na obrovský spust, ktorý pravdepodobne vedie do nejakej jaskyne. 





Padajúca voda zo skál vytvorila krásnu jaskynku




               Nachádzame sa v krasovom pohorí, ako píše Schubert vo svojej knihe Bezpečnosť a riziko na skale a ľade, tak v takýchto oblastiach ročne mizne nejaké percento ľudí, ktorí sa vybrali na prechádzku a zrazu spadli do nejakého zarasteného krasového spustu alebo jaskyne. Preto o tom informujem celú skupinu, aby si dávali pozor. Hlavne mimo chodníka.





Vrchol cesty Weibelkante s takýmto nádherným krížom




               Maťo dolieza pod vrchol a doberá nás. Prídeme hore a tam krásny kríž zo starých skôb a kruhov priváraných do tvaru kríža. Sú tu dva zlaňáky a vrcholová knižka. Výhľad skoro nevidno lebo hory sú v hmle  a mrholí. Iba dole v údolí vidno, že svieti slniečko, čo mojich parťákov znechucuje. Mne takéto počasie vyhovuje v takej malej stene, lebo sa vyhnem dehydratácií a opuchnutým nohám z tepla.
               Vedľa nás v druhej stene dvaja Maďari začínajú zlaňovať. A my tiež. Jeden zlaňák do sedielka a odtiaľ už bez problémov po svojich. Celá cesta nám trvala asi 2 a pol hoďky. Takže krásny rýchly výbeh len takto na večer, aby sme boli spokojní, že sme nezaháľali. 
              Na chate si dávame večeru, úplne úžasné Semmelknödel s kyslou kapustou. Mňááám. Teda si líhame spať spokojní a najedení.




Ready do steny a plný dobrej nálady a energie :-)




              Ráno budík 6:40. No raňajky boli proti nám a začínali až o 7mej, takže sme sa dohodli, že Ala a Maťo sa naraňajkujú a potom vyrazíme. Ja do seba pchám ovsenú kašu, no ide mi to ťažko. No musím, aby som mala energiu na celý deň. Nástup, 1 hodina ku začiatku našej cesty Lufthammer za VI-. Vraj nádherné platne a ríny, ktoré vytvorila voda, kde lezieš len na trenie a dobré slovo.





Poliaci vedľa nás a my po prvej dĺžke




              Mierime do sedla, z ktorého sa prichádza k stene a stretávame dvoch Poliakov. Oni idú liezť vedľa nás cestu, takže sa s nimi budeme stretávať, ak nám neutečú. Predsa len sme v trojke. Začínam ja prvou dĺžkou za 5+. Ďalšia dĺžka Maťo, a to hneď krásna platňa za 6- z variantov za 6+. Ťahá variantov za 6- a dosť si to užíva, v niektorých krokoch nám aj kričí dole do štandu, že celkom morál. Prvé dve dĺžky sú nádhernou hladkou platňou. No na rozdiel od niektorých Paklenických ciest, tu to drží fest. Úplne človek nechápe ako to drží, aj keď na ničom nestojí. No krááása. Užívame si a striedame sa s Maťom v ťahaní. Nasleduje prelez do traverzu cez ľahší terén a potom další traverz doprava.





Maťo v druhej dĺžke za 6-




              Ďalšia dĺžka, asi najťažšia podľa mňa. Ťahám. Je to kolmý výlez v kúte, kde nie je  nič moc čo chytiť  a Maťo s Alou sú zaparkovaní rovno podo mnou. Mala som si to trošku lepšie nakukať,  lebo vyliezam do toho a potom pozerám, že kam mám zamieriť. Predo mnou bol mokrý kút a v ňom žiadna špára, ani žiadne chyty. A potom pozerám, vpravo je odštep, možno aj madlo, ale výlez nad expresku trošku a padanie na Maťa.  Vtedy sa mi akurát noha šmykla a padla som do presky. Tak keď už sedím obzerám si nohy a plánujem kroky. Chytám lištu na ľavú ruku, nohami stojím na takých malých plôškach, pravou idem do chytu, čo sa ukáže ako madlo-bočák celkom, pravú nohu dvíham vysoko k ruke, špičku zašpárujem v tom bočáku a dvíham. Celkom pekné kroky. Potom už len jemný, ale dobrý výlez, ale nenašla som štand tak sme na vlastnom.  





Za kľúčovým miestom




                Nasleduje traverz ľahší a ďalšia dĺžka čistej platne. Keď ju zbadal Maťo, tak jasné, že chce ísť ťahať. A ja, že ok, mňa aj tak ešte čaká nad tým posledná rýnová dĺžka za 5+, takže ešte zaleziem trošku.  Veľmi si to užíval, keď to liezol. A potom aj následne my. Ale predsa bez toho batohu je to také slobodné a čarovné a človek v tých horách zistí, že je to mnohokrát výhodou ťahať.





Takéto skvosty lezieme




                Prichádzam pod poslednú dĺžku za 5+ a krásna hladká platňa s jednou rýnou, do ktorej sa dá krásne odstupovať. Do nej je ešte krátky výlez cez bruško a potom už sa valí pravá, ľavá, pravá, ľavá a rukami sa berie rýna na gynekológa, ako sa vraví. :-) Lezie sa krásne, až na to, že sa mi občas zasekne noha, lebo až tak dobre drží,  že nejde ani hore, ani dole.  Po chvíli boja s tutovo založenou nohou však zase postupujem do posledného štandu. Balíme laná a sólujeme na vrchol Kleiner Hochschwabu. Celý deň pečie slnko, a tak sa ešte zastavíme na krásnej novej chate Schiestlhaus, kde doplníme tekutiny a sacharidy. Potom nás už len čaká zostup dole, a keďže je tak pekne, tak ja si varím jedlo vonku a Maťo s Alou si čosi objednávajú. Sedíme vonku až do tmy.  Čaká nás skvelý pokec a skorý spánok.




Západy slniečka luxusné




               Utorok sa budíme prirodzene už 6:45 takže krásne. A krásna je aj koordinácia, s akou sa pripravujeme.  Už o 7:00 sme na raňajkách. Ja jem ovsenú kašu a Maťo s Alou si dávajú chatársky domáci koláč. Vyrážame 7:30, čaká nás znova ten istý nástup pod stenu. Dnes sa rozhodujeme liezť cestu Rambos Dornröschen, ktorá vedie priamo na hlavný vrchol Hochschwabu.

               Nástup je zo sedla trošku rozsypaným terénom, tak treba dávať pozor. Prichádzame pod prvú dĺžku a ja nachádzam previazané hodiny s puklicou od kolesa auta. Chatár na chate nám hovoril, že prvá časť cesty je celoročne mokrá, ale keď sme prišli pod ňu, tak som si predstavovala, že to bude trošku lepšie. Maťo mi hneď povedal, že on toto ťahať nejde, že sa na to necíti, a že keby tam hore nebol štand, tak nevie čo by robil, lebo táto cesta bola v topo označená ako "Alpin" takže s málo istením v skale. Takže to zostalo na mňa. Viažem si lano a idem do toho. 






Kľúčová dĺžka je hneď prvá, za mokrých 6-




                Začiatok jemnou platňou bez možnosti istenia. V topo bolo napísané, že prvý nýt je „ponevač“ vysoko. Platňa je suchá, ale to čo ma čaká po zapnutí prvého hrdzavého nýtu, by sa dalo popísať ako boj v špáro-kúte, ktorým nielenže neustále tečie potok vody, ale ďalšia voda kvapká zhora na vás a celá polovica vášho tela je mokrá, lebo sa pohybujete len jednou stranou tela v špáre. A všetky stupy sú mokré a pcháte ruky do tej mokrej prstovej špáry, hľadáte čo najlepšie chyty, lebo malé lišty by ste neudržali, keď nimi neustále preteká čerstvá voda. Odlezy asi 4 až 5 metrov, ale je to vlastne veľmi pekne odistené, pretože vždy vo chvíli keď som si povedala, už musím niečo založiť a cvaknúť inak zhyniem, tak som sa obzrela a bol tam nejaký starý nýt. Dĺžka za 6- v týchto podmienkach dávala úplne iný rozmer. Bola to najťažšia dĺžka, čo som v živote v horách ťahala. Každý ďalší meter bol boj o zachovanie života. Aspoň vtedy som to tak cítila. Keď som uvidela štand, tak som mala pocit ako keď tesne uniknete nevyhnutnej smrti. :-D Maťo mi po dolezení tejto dĺžky povedal, že to by nikdy nevytiahol, a to je lepší lezec ako ja, a ja mu vravím, že keď už v tom človek stojí tak proste musíš. Nechceš padať do neistého nýtu, ktorý je aj tak asi 4m pod tebou.

            Ale ten najzaujímavejší zážitok z tej dĺžky bol, že keď som sa blížila k tretiemu nýtu, tak som chytila rozlámanú prstovú špáru, zalomila obe ruky a ako sa tak dvíham a hľadám ďalší mokrý stup, po rukách mi steká voda, tak sa tesne pod mojimi rukami odtrhli 3 kamene veľké asi ako futbalové lopty. Padali dole do štandu, kde bol Maťo a Ala. Túto časť si neuvedomujem veľmi presne, pretože  som v tej chvíli stuhla a vnímala, že sa o mňa obtreli nejaké uvoľnené kamene, nohy sa mi šmykli a kmene padali dole. Jediné, čo som si vtedy povedala, že uf moje chyty držia a nohám som našla nové stupy. Vôbec neviem, či som mala vtedy cvaknuté, alebo by som sa preletela 10 metrov. Maťo s Alou mi len povedali, že priamo do štandu leteli 3 futbalové lopty,  ktoré sa nakoniec odrazili, jeden letel napravo a dva naľavo. 
             Nezáleží na tom či je zážitok dobrý alebo zlý, dôležité je že je silný! :-)





Povzbudzujúci pohľad na krásne kopce




             Spokojní, lebo táto dĺžka nám dala zabrať, pokračujeme. Ďalšia dĺžka 5+, ale taká mokrá a zelená, že Maťo dostal dosť zabrať, keď to ťahal. Hlavne preto, že nie je zvyknutý na to liezť, keď je občas mokro. Takže morál kvôli isteniu. Ala to za ním pekne vybehla. Mňa čakalo vyliezť to mokré, hnusné, machové s prídavkom veľkého závažia na chrbte. Trošku som nadávala na to, že sa Maťo s Alou dohodli na tom, že berieme jeden batoh a ten najväčší ktorý bol, jak tam visím a kukám, že som naviazaná len na jedno lano, a že ak si do toho sadnem, tak sa zveziem po krásnej hranke previsu, cez ktorý leziem. 




Ďalšia dĺžka, ja som niekde hore ťahám za sebou nákladiak a tak mi Ala vypína prvé istenie




             Ďalšia dĺžka 6- po hladkej platni do traverzu bez stupov a chytov je tiež pobiedne. Ale krásne kroky a aj legendárne „Wasserrillen“ na konci. No na začiatku dĺžky som si dala jedno postupové istenie ktoré išlo cez hranu a tak v konečnom dôsledku v mieste, kde som sa nachádzala, asi 3 metre od štandu, som už za sebou ťahala kamión. Dali sme medzipauzu a  Ala mi išla to pridané istenie vypnúť, lebo to bolo blízko štandu. Takže ju doberám ona ruší istenie a potom ju znova púšťam do štandu. 

             Ďalšiu dĺžka za IV cez peknučkú platňu ťahá Maťo a užívame si každý krok. Nasledujúcu dĺžku ťahám ja a prvýkrát v živote zažívam regulérne zliezanie v traverze po úplne hladkej platni. V tej chvíli som rozmýšľala ako sa v tej časti má postupovať. Stojím na mini-pidi lište, na ruky nemám nič a musím sa do nej pomaly prevážiť a nohu posunúť hrozne nízko na taký odštep. Odlez do traverzu asi tak 5 metrov, žiadna možnosť ďalšieho zaistenia. Paráda.  Zaujmavé kroky a celkom morál, no a nemôžem povedať, že by som sa nebála, že mi to strelí. Podarilo sa, a čaká ma výlez takým pekným zárezom, kde sa dalo aj čosi založiť do hodín a špár. Pred štandom dva trávové chyty. Zaboriť prsty a nepreťažiť chyt. 




Ala sa blíži k trávovým chytom




                Ďalšia dĺžka, posledná ťažká. Tak vravím Maťovi, že ak chce, nech ide túto potiahnuť on nech si vyskúša aj niečo ťažšie. Maťo sa toho zhostil výborne, prelieza cez previs a už na neho nevidíme, počujeme iba zvláštne povzdychy. To bolo vtedy keď zistil, že už má odlez 8 metrov a ďalšie 4 metre ho čakajú, bol z toho jemne zneistený, ale je to krásne odstúpateľná rýna. Mne sa tam dokonca zasekla tak noha, že asi 2 minúty som ju odtiaľ páčila. No tá dĺžka je fakt krásny zážitok. Úplne hladká platňa a v nej jediná cesta ako ňou preliezť, a tak prichádza na radu technika. 




Sníček




                Nasledujúca krásna dĺžka za 5- len pre mňa a pred ňou krátky presun 1-2 terénom. Platňa s jednou výraznou vodnou rýnou, výhĺbenú dažďom a okolo úplne hladko, ale noha tam krásne špičkou sedí a keď sa zapriečim, tak mám v podstate tutový „no-hand“. Ešte dve dĺžky za 4- a 4. Medzi nimi nájdeme vrcholovú knižku. 




HO Tatran Sučany bejbééé




                 Posledné dve dĺžky si už ani dobre neuvedomujem lebo ma bolia napuchnuté nohy a je to stále dosť po nohách ale zato pekné lezeníčko. Sme celkom vypľutí z toho, ako na nás celý deň pálilo slnko, sme radi, že sme hore. Dolez na vrchol sólujeme, a tam dávame občerstvovačku. 




340 výškových nestačilo zdá sa :-)




                 Polievka na Schiestlhaus nám pomáha vyrovnať stratu solí za celý deň. Potom nás čaká návrat, krásny večer na chate Voisthalerhütte a dobrý spánok. A ďalší deň už len úžasná praženica na obed a návrat domov. Bol to krásny zážitok, a zase sme posunuli svoje lezecké schopnosti. Som vďačná za to, že Maťo s Alou do mňa vložili toľko dôvery a zavolali ma na tento ich výlet.  Tiež som vďačná mojim sponzorom Zajo a Adidas a podporovateľom, že aj vďaka nim mám takéto možnosti.





Snívame




Niekoľko viet a spomienok od Ali: 

               Ja som notorický druholezec, potiahnem len sem-tam, tým pádom viacdĺžky sú pre mňa extra zážitoček, ktorý si viem dopriať, len ak mám obetavých ťahačov-prvolezcov. Lezenie v trojke pre mňa bola čistá paráda - okrem momentov, kedy na mňa vyšla runda ťahať veľký (mnou preferovaný :-D) rupsak v ťažkých úsekoch - to bola číra radosť z pohybu.
               Výlet sa vydaril nad očakávania: počasie, ktoré v prvý deň vyzeralo kadejako, sa umúdrilo. Po „vykosnutí“ v rozlezovej ceste prvého dňa (krátka päťdľžka na spriatelenie sa s reliéfom), sme nakoniec mali dva dni modrého ažúra (taktiež dva dni grilovania cca 7 hodín v stene :-D).
               Starostlivo sme si vyberali, na aké cesty reálne máme. K cestám je perfektne spracované topo, kde je nielen obtiažnosť každej dĺžky, ale tiež „nevyhnutné minimum“, na ktoré lezec musí mať, ak sa vôbec rozhodne do cesty nastúpiť (nemecká precíznosť sa sem tam hodí :-D).






               Druhý deň teda naša voľba padla na krásnu 12 (?) dĺžkovú 6-. Nádherné, vyrovnané lezenie. Počasíčko na želanie. Totálna synchronizácia celej trojice, postupujeme ako jeden zohratý organizmus, bez zdržaní, hladučko, pohyb mi pripomína tanec. Na štandoch si s Máriou spievame :-) (na veľké pobavenie vedľa lezúcich Poliakov, ktorí sa evidentne trápia viac).
               Prelezom tejto cesty nám narástla chuť aj hrebienok. Večer si od chatára nechávame poradiť „niečo podobné“ (zamilovali sme sa do štruktúr „wasserrille“), ale o kúsok ťažšie. Čo sme netušili, že si doprajeme pár úsekov, ktoré nás všetkých troch „preveria“, hoci každého iným spôsobom.
               Cesta tretieho dňa bola dĺžkou aj obtiažnosťou oficiálne veľmi blízko tej z druhého, avšak v realite – ťažšia orientácia, menej istení, výrazne ťažšie úseky, dlhé odlezy (česť Maťovi), bonusový začiatok machnatým vodopádikom (česť Márii), dolez v stave psychickej únavy v rozbitom teréne, kde sa všetko sype . Spev na štandoch sa tentokrát nekonal :-), všetci sme chvíľkami makali svoju „hranu“.
               Po cca 8 hodinách v stene, upečení, dehydratovaní, a maximálne spokojní sme zavŕšili deň obligátnym pivom, celý výlet hubovou praženicou a vrhli sa späť do reality všedného dňa.




               Už sa teším na ďalší Hochschwaab.
                 Ala.